Cesta domov

Nasledujúci deň, po ďalšej káve v „archíve“, kde sa naše pohľady opäť preplietli v tichom tanci, ma zastavila na chodbe. Jej hlas bol ležérny, no s náznakom niečoho hlbšieho. „Mám auto v oprave. Mohol by si ma po práci hodiť domov?“

Prikývol som, akoby to bolo to najprirodzenejšie na svete. „Jasné. Šesť?“
„Šesť,“ odpovedala a odišla, jej kroky odbíjali čas na linoleu.

O šiestej stála pri východe, v podobnom svetri, čo odhaľoval jej plecia, a rifliach, ktoré boli ešte o niečo priliehavejšie v šere zimného večera. Nasadla a vôňa jej parfumu zaplnila priestor.

Cesta bola tichá, prerušovaná len hukotom motora a občasným šumom rádia. Po pár minútach som prelomil ticho. „Ponáhľaš sa domov?“
Otočila sa ku mne, kútik úst sa jej zdvihol. „Nie veľmi. Prečo?“

Nepovedal som nič, len som spomalil a odbočil na vedľajšiu cestu, lemovanú vysokými borovicami. Auto zastalo na kraji, kde svetlá mesta už nezasahovali. Tma nás obklopila, prerušovaná len slabým odleskom mesačného svitu na kapote.

Otočil som sa k nej. Naše pohľady sa stretli, tentoraz bez korporátnej masky. Pomaly som sa naklonil, jej dych sa zrýchlil. Prvý bozk bol jemný, no hladný – jej pery ma hladovo objali akoby na to čakali celú večnosť. Moje pery skĺzli na jej krk, cítil som jej pulz pod kožou. Ruka mi skĺzla k jej plecu, potom nižšie, k jemnej krivke svetra. Jej dych sa lámal, prsty sa zaborili do môjho ramena... .

Zrazu som sa odtiahol. S pokojným úsmevom som sa oprel späť do sedadla. „Na prvé rande je to asi nad plán, nemyslíš?“

Jej oči sa rozšírili, zmätené, akoby narazila na neviditeľnú stenu. „Ty...“ začala, no hlas jej zlyhal. Nečakala to.

„Poď, odveziem ťa domov,“ povedal som, akoby sa nič nestalo, a naštartoval auto. Cesta späť bola tichá, no tentoraz to bolo iné ticho – nabité jej prekvapením, mojím víťazstvom. Keď zastavilo auto pred jej domom, len prikývla, vystúpila a bez slova odišla.

Usmial som sa do tmy. Hra pokračovala. A ja som stále držal opraty.