Beh k jazeru

Bežali sme popri lesnej ceste a naše kroky sa rytmicky miešali s dychom. Vzduch bol svieži, cítil som jeho chlad každý raz, keď som sa nadýchol trochu prirýchlo, lebo ona zrýchlila. Ako keby testovala, či ju dokážem dobehnúť.

Pri jazere zastavila. Jej tvár sa usmiala takým tým úsmevom, po ktorom zabudneš aj na únavu. Voda bola hladká ako zrkadlo a ona sa k nej rozbehla ešte skôr, než som stihol niečo povedať. Tieň stromov ju na chvíľu skryl, kým si začala vyzliekať tričko.

„Trochu sa ochladím,“ povedala nenútene, hoci v očiach jej svietilo presne opačné pozvanie.

Keď si dala dole aj posledný kúsok oblečenia, pohľad mi uviazol. Ani som sa nesnažil predstierať opak. Pomaly vkročila do vody, ktorá objala jej telo. Kývla na mňa.

„Čo tam ešte stojíš?“ jej hlas znel ako výzva aj ako sľub naraz.

Zavládlo ticho prerušované len špliechaním. Všetko vo mne kričalo, aby som prehodil tričko cez konár a pridal sa.

Vstúpil som do vody. Bola chladnejšia než vzduch, no keď mi priblížila dlaň k hrudi, zostalo z nej len tiché šumenie. Naše telá sa priblížili tak blízko, že zrazu prestalo existovať všetko okrem nej a chvenia pod kožou.

Jej pohľad ma vtiahol ešte hlbšie než jazero. Pery sa stretli a čas sa na pár úderov srdca zastavil. Túžba medzi nami prestala byť len nepovedanou hrou.

Voda nás obalila ako tajomstvo, ktoré patrí len dvom ľuďom s mokrými vlasmi, zrýchleným dychom a srdcom pripraveným nezostať ani o centimeter ďalej.