Pokračovanie príbehu

„Ešte nie sme na konci,“ zašepkal som jej do ucha, kým vyfukovala dym z cigarety. Pozrela na mňa s tým neistým, no o to viac vzrušeným pohľadom. Pochopila, že tie vydezinfikované pomôcky, ktoré videla na začiatku, tam neboli len na okrasu.
Položil som jej pohár vína na stôl a bez slova som ju chytil za ruku. Neviedol som ju do spálne, ale k veľkému zrkadlu v predsieni. Chcel som, aby sa videla. Aby videla tú zmenu – z upravenej, nedostupnej dámy na ženu, ktorá má rozmazaný rúž, rozstrapatené vlasy a v očiach divokosť, ktorú doteraz možno skrývala aj sama pred sebou.
„Pozri sa na seba,“ prikázal som jej tichým, autoritatívnym hlasom a postavil som sa tesne za ňu. Moje dlane prešli po jej bokoch a pomaly skĺzli k stehnám, kde ešte stále mala tie napoly stiahnuté nohavice. „Páči sa ti, čo vidíš?“
Len ťažko prehltla a prikývla. V odraze zrkadla som videl, ako sa jej chveje hruď. Ten krátky oddych s vínom a cigaretou jej telu dodal novú vlnu energie. Vedel som, že jej prvý orgazmus bol len predkrm. Teraz prišiel čas na tie „spoločné chute“, o ktorých sme si písali.
Vytiahol som z vrecka čiernu saténovú šatku. Keď uvidela, ako mi prechádza pomedzi prsty, jej dych sa zrýchlil. „Otoč sa,“ povedal som. Poslúchla. Bez nátlaku, s absolútnou odovzdanosťou. Zviazal som jej ruky za chrbtom – nie pevno, aby ju to bolelo, ale dostatočne na to, aby pochopila, že v tejto chvíli pravidlá určujem ja.
„Povedala si, že si chceš pozrieť film, pamätáš?“ zasmial som sa narážke na môj telefonát kamošovi. „Ale hlavnú rolu v ňom hráš ty.“
Zobral som ju do náručia a preniesol na posteľ. Svetlo sviečok z obývačky sem doliehalo len tlmene. Otvoril som nočný stolík a vybral prvú z pomôcok – jemné pierko a hneď vedľa neho niečo, čo ticho zavibrovalo v mojej dlani. Jej oči sa rozšírili.
„Vieš, čo je na tebe najlepšie?“ začal som, kým som jej pierkom prechádzal po vnútornej strane stehien, čím som ju privádzal do šialenstva. „Že si sa nebála prísť. Že ten adrenalín z neznámeho ťa vzrušuje viac než čokoľvek iné. A ja ti doprajem presne toľko adrenalínu, koľko unesieš.“
Boli sme len v polovici noci. Víno v chladničke sa chladilo na druhé kolo, kamoš M. bol niekde v meste pripravený na telefón, ale obaja sme v tej chvíli vedeli, že polnoc je ešte sakramentsky ďaleko a tento „film“ bude mať ešte veľa zaujímavých scén...