III. Medzi faktom a túžbou

Na druhý deň som si uvedomila, že niečo nie je v poriadku už v momente, keď som stála pred zrkadlom príliš dlho. Nebolo to márnivosťou, skôr potrebou porozumieť, prečo sa na seba pozerám inak. Kritickejšie. Ako keby som sa pripravovala na skúšku, o ktorej som sama seba presviedčala, že ju vlastne nechcem absolvovať. Vyberala som si oblečenie s neprimeranou vážnosťou. Nie preto, aby som niekoho zvádzala, to by bolo príliš jednoduché vysvetlenie, ale preto, že som chcela reakciu. Dôkaz. Ak sa nič nestane, budem vedieť, že som si všetko len vsugerovala. Ak sa niečo stane, aspoň budem nútená priznať si, že to nebola náhoda. Šaty, ktoré som si obliekla, neboli výstredné. Len vedomé. Priliehavé v páse, mäkké, kopírujúce krivky, ktoré som inokedy ignorovala. Výstrih bol decentný, ale nechával priestor fantázii. Vlasy som si nechala rozpustené, kučeravé, nepoddajné, presne také, aká som bola, keď som si prestala všetko kontrolovať. Okuliare som si nasadila až nakoniec, len ako pripomienku racionality, ktorej som sa ešte nechcela úplne vzdať. Cestou do kaviarne som si opakovala racionálne myšlienky v hlave, ako by ma mali pred niečím ochrániť. Dopamínová reakcia na nový stimul. Projekcia túžby. Evolučná hlúposť mozgu, ktorý si domýšľa význam tam, kde žiadny nie je. Vedela som, ako ľahko si telo a myseľ vytvárajú ilúzie. A predsa sa mi mierne triasli prsty, keď som otvárala dvere. Sadla som si na rovnaké miesto ako minule. Chrbtom k stene, s výhľadom na vchod. Tvárila som sa nenútene, listovala v knihe, no v skutočnosti som bola v pohotovosti. Každý zvuk zvončeka som zaznamenala okamžite. Každý pohyb v priestore prešiel mojím telom skôr, než som ho stihla spracovať hlavou. Ak nepríde, znamená to, že to bolo len v mojej hlave, hovorila som si. Ak príde, znamená to len to, že chodí do tejto kaviarne, oponoval druhý hlas. Nič viac. Keď sa dvere otvorili, vedela som to skôr, než som zdvihla zrak. Telo zareagovalo okamžite, rovnako ako včera. Rovnakým stiahnutím v podbrušku, rovnakým teplom pod kožou. Bol to on. Tentoraz som sa naňho pozrela dlhšie a dovolila som si to. A v tom okamihu sa mi v hrudi niečo stiahlo. Neprišiel sám. Vedľa neho kráčala žena, ktorá pôsobila, akoby mala všetko naplánované na minúty dopredu. Elegantná, presná, s pohybmi, ktoré nepripúšťali váhanie. Keď si sadli, okamžite ovládla priestor aj tempo rozhovoru. Telefón mala položený vedľa šálky, displejom nahor, akoby bol dôležitejší než človek oproti nej. „Hovorím ti, že to dnes nejde,“ povedala ticho, ale jej hlas bol jasný a rozhodný. „O piatej mám call a ešte musím prejsť podklady.“ „Myslel som, že by sme mohli...“ začal, no nedopovedal. „Nemohli,“ prerušila ho pokojne. „Toto nie je o tom, čo by sme chceli. Je to o tom, čo treba.“ Nemiešala v tom emócie. Len fakty. On sa mierne nadýchol, potom vydýchol, akoby niečo prehltol späť. „Aspoň chvíľu,“ skúsil ešte. Andrea zdvihla oči. Nebol v nich hnev, len únava a rozhodnutie. „Naozaj nemám kapacitu na takéto emocionálne vydieračky,“ povedala chladne. „Nie dnes.“ Nie dnes. Možno nie zajtra. Možno už vôbec. V hrudi sa mi ozvalo zvláštne pnutie. Nebola to žiarlivosť, na tú som koniec koncov ani nemala právo. Skôr tiché vnútorné podráždenie, ktoré ma zaskočilo svojou intenzitou. Pristihla som sa, že ho v hlave obhajujem, že ho vnímam jemnejšie než ona. Rozum ma okamžite varoval, že si ho idealizujem, že projektujem vlastnú potrebu byť videná. Faktom však bolo, že niečo v jeho držaní tela bolelo. V tom sa na celú kaviareň rozoznel hlasný zvuk zvonenia. Ona vstala a bez váhania odišla. Miestnosť v ten moment akoby vydýchla. Až vtedy som si uvedomila, že som celý čas zadržiavala dych. On sa rozhliadol a potom sa jeho pohľad stretol s mojím. Tentoraz to nebola náhoda. Najprv sa postavil k baru. Prehodil pár slov s baristkou, o čom sa rozprávali som však nepočula. Po asi minútovej konverzácií namieril jeho kroky smerom ku mne. Cítila som, ako sa mi telo stiahlo a zároveň otvorilo. Dve protichodné reakcie, ktoré definitívne rozložili moju racionalitu. „Dúfam, že sa nehneváš,“ povedal potichu. „Za čo?“ spýtala som sa, hoci som už dýchala plytšie. Položil predo mňa účtenku. „Za to, že som si dovolil zaplatiť.“ Pozrela som sa dole. Slová boli napísané rukou, pevným, ale pokojne pôsobiacim písmom: Ak cítiš to, čo cítim ja a ja nie som blázon, zavolaj… V hlave sa mi spustil chaos. Racionálny hlas kričal o hraniciach, o manželstvách, o dôsledkoch. Iný hlas, tichší, vychádzajúci z tela, mi len pokojne pripomenul, že niektoré veci sa nedajú vysvetliť ako omyl. Keď odišiel, zostala som sedieť s účtenkou medzi prstami, s telom v napätí a mysľou, ktorá už nebola schopná tváriť sa, že ide len o fantáziu. Možno som si to celé idealizovala. Možno som si do neho premietla vlastné prázdne miesta. Ale niektoré stretnutia sa nedajú ignorovať len preto, že sú nepohodlné. A ja som práve pochopila, že ak zavolám, nebudem len zisťovať, či som blázon. Budem sa pýtať, kam až som ochotná zájsť, keď viem, že niečo je skutočné. Ak vôbec je...