Porada

Zasadačka vonia novými kobercami a starou trémou pred šéfom. Vstúpim a okamžite cítim, že vzduch hustne. Nie je to tými dvanástimi ľuďmi natlačenými okolo stola. Je to Saša. Sedí priamo oproti mne.
​Dnes si dala záležať. Vlasy voľne zopnuté, aby jej padali na krk. Biela košeľa. A presne tri gombíky rozopnuté. To už nie je len "voľnosť", to je vyhlásenie vojny. Keď sa nakloní nad podklady, košeľa sa jej mierne poodhalí a mne sa pred očami mihne presne ten tieň, ktorý som mal celú noc v hlave. Pozrie na mňa. V očiach má ten "úškrn", ktorý mi v aute vyčítala. Teraz je na jej tvári.
​"Takže, páni, dámy, k reportom za minulý mesiac," začne šéf monotónnym hlasom.
​Saša si pomaly preloží nohu cez nohu. Čierne lodičky, čierne pančuchy. Ten zvuk, keď sa látka o látku otrie, je v tom tichu ako výstrel. Vidím, ako sa jej sval na nohe napne. Šéf niečo blaboce o targetoch, ale ja vnímam len jej pohľad, ktorý sa mi vpíja do krku. Presne tam, kam som si ráno nastriekal ten nový, drahý parfém. Ten s vôňou kože a tabaku.
​"Môžem poprosiť o tie tabuľky, pán K.?" osloví ma Saša, hlas má sladký ako med, ale oči ľadové.
​Pustím k nej po stole fascikel. Keď ho preberá, jej prsty sa na zlomok sekundy otrú o môj chrbát ruky. Teplé, dravé. Ten dotyk ma elektrizuje až po päty. Stisnem pery a vrátim jej pohľad. Bez úškrnu. Len s tichým sľubom, ktorý visí vo vzduchu.
​Zrazu sa vedľa mňa ozve tiché povzdych. Lenka, mladá recepčná, ktorá tam len sedí a robí si poznámky, sa mierne nakloní mojim smerom. Vidím, ako hlboko nasáva vzduch.
​"To je... krásna vôňa," šepne, tak ticho, že ju počujem len ja. "Pán K, to je čo?"
​Jej líca sčervenejú. Viditeľne sa nevie dočkať konca porady a vnímam, ako sa odo mňa len ťažko odťahuje. Saša si to všimne. Jej "úškrn" zhasne. Vidím, ako sa jej v očiach blysne žiarlivosť. Zase som na koni. Aspoň na chvíľu.
​Ona to nenechá len tak. Keď šéf začne vysvetľovať stratégiu, ona sa pod stolom natiahne. Jej lodička zrazu narazí do môjho členka. Mierny tlak. Potom sa oprie špičkou topánky o moje lýtko a pomaly, provokatívne ho posúva vyššie. Skoro až po koleno. Zadržím dych. Telo mi vrie. Ona pritom stále sleduje šéfa a tvári sa, že v jej reporte je chyba. Všetci ostatní vidia serióznu poradu. My dvaja tam máme súkromnú horúčku.
​Keď sa porada konečne skončí, šéf vyhlási koniec dňa. Všetci sa balia. Saša vstane, pomaly, dravým pohybom si narovná košeľu. Pozrie na mňa. Potom prejde k dverám a hodí pohľad smerom k chodbe, kde je kopírka. Nebola to otázka. Bol to rozkaz.

V malej miestnosti s kopírkou bolo šero, prerušované len rytmickým blikaním zeleného svetielka „Ready“. Saša sedela na kraji stroja, nohy omotané okolo mojich bokov, košeľa rozopnutá presne tak, aby mi dovolila zaboriť tvár do jej krku. Moja ruka bola hlboko pod jej nohavičkami, prsty robili prácu, z ktorej sa jej dych menil na trhané vzlyky.
​„Tvoja vôňa...“ vydýchla mi do ucha a nechtami sa mi zaryla do ramien. „Zbláznim sa z teba.“
​Práve keď som cítil, ako sa jej telo napína v prvej vlne kŕču, z chodby sa ozval zvuk. Kroky. A veselý, tupý smiech kolegu z IT. Smerovali priamo k nám.
​Bolo to ako elektrický šok. V zlomku sekundy som vytiahol ruku. Saša bleskovo zoskočila z kopírky, jednou rukou si pridržala košeľu a druhou si v panike upravovala sukňu. Oči mala rozšírené, pery napuchnuté od mojich bozkov.
​„Teraz,“ sykol som.
​V momente, keď sa dvere pootvorili a dnu nakukol Paľo s balíkom papiera v ruke, som vyrazil proti nemu. Moja tvár bola červená – nie od vzrušenia, ale od predstieraného hnevu.
​„Vieš čo, Saša?! Prehnala si to!“ zreval som tak nahlas, že Paľo vo dverách takmer pustil ten papier na zem. „Tie reporty boli v poriadku a ty to veľmi dobre vieš! Prestaň si na mne vybíjať svoje komplexy!“
​Saša tam stála, opretá o stroj, s rozcuchanými vlasmi a výrazom, ktorý mohol ktokoľvek nezainteresovaný považovať za šok z mojej agresivity. Prudko som vrazil do Paľa, keď som ho obchádzal, a bez obzretia som kráčal chodbou smerom k východu.
​„Kretén...“ zamrmlala Saša dostatočne nahlas, aby ju Paľo počul.
​Zastavil som sa až pri výťahu. Srdce mi bilo ako splašené. Za chrbtom som ešte začul Paľov utlmený, súcitný hlas:
„Saša... si v poriadku? Ten bol nejaký vytočený, nie?“
​„V pohode, Paľo,“ odpovedala chladne. „Len nevie prijať kritiku. Ako vždy.“
​Vošiel som do výťahu a stlačil nulu. Pozrel som sa na svoje prsty. Stále som na nich cítil ju. Uškrnul som sa do zrkadla.