Okamih pred odovzdaním II.

Chvíľu sa na seba len pozerali.

Svet okolo akoby zmizol. Neboli tu žiadne hlasy, žiadne starosti, žiadne otázky. Len oni dvaja a ticho, ktoré medzi nimi hovorilo viac než slová.

Jeho pohľad zmäkol.

„Vieš,“ povedal po chvíli, „väčšina ľudí si myslí, že sila je o tom, kto má kontrolu.“

Naklonila mierne hlavu.

„A nie je?“

Usmial sa.

„Nie. Skutočná sila je v tom, komu ju dokážeš zveriť.“

Jeho slová v nej rezonovali hlbšie, než čakala. Nebolo to len o tejto chvíli. Bolo to o všetkom, čo sa medzi nimi postupne vytváralo. O dôvere. O tom zvláštnom pocite bezpečia, ktorý pri ňom cítila.

Pomaly zdvihla ruku a dotkla sa jeho tváre.

Tentoraz bol na rade on, aby na okamih zaváhal.

Len na okamih.

„Takže mi dôveruješ?“ spýtal sa ticho.

„Áno,“ odpovedala bez rozmýšľania.

Jeho úsmev bol sotva viditeľný, no úprimný.

Priblížil sa k nej natoľko, že cítila jeho dych. Srdce jej bilo rýchlejšie, ale už v tom nebola nervozita. Bola v tom zvláštna istota.

Akoby konečne prestala utekať pred tým, čo cítila.

A možno práve preto sa tentoraz neodtiahla.

Nechala okamih plynúť.

Nechala ho zostať.

A prvýkrát po veľmi dlhej dobe mala pocit, že nemusí nič predstierať. Nemusí byť silná. Nemusí mať odpovede na všetko.

Stačilo len byť.

S ním.

A to bolo viac než dosť.