Nevinná (súťažná)

Už zase leje a on sa nemá kam skryť. Nebolo to tak vždy. Práve v takých chvíľach, keď mu je najhoršie, spomenie si na to, ako to začalo...

---

Vykúrená izba, posteľ, naškrobené periny. Uprostred perín leží telo mladej ženy. Je nahá a pevné prsia s tmavými dvorcami sa jej natriasajú vzlykmi. Biele stehná kontrastujú s červenou škvrnou na plachte. Hanka a Jakub sa potajomky stretávali už od jari. Mlynárov syn a sirota. Vtedy ju zradil prvý krát.

---

Na druhý deň došiel za ňou. Poprosil ju o odpustenie. Čo mala robiť? Do sien zaľahli opäť ani nie za týždeň. Tento krát sa už nebránila. Milovala ho. Ak by jeho otec vedel, že sa s ňou stretáva, nedovolil by to. „Otec je starý, nebude tu navždy, a keď bude mlyn môj, tak...“ Priložila mu prst na pery: „Takto nerozprávaj, nepatrí sa človeku smrť priať,“ zastavila ho Hanka.

Väčšinu času trávila sama v záhradke s liečivými rastlinami. Sadila a zberala ich tak, ako ju učila jej mama. Niektoré ráno, iné večer. Na mužskú silu pri východe krvavej planéty a na podporu plodnosti v splne, keď je ženský element najsilnejší. Nejednému páru pomohli jej rady k tomu, aby chalupu zaplnil potomok, v ktorého už nedúfali.

Večery, tie trávila s Jakubom. Tomu veru žiadnych byliniek nebolo treba. Len čo otvorili dvere, hneď sa na ňu vrhol, sukňu vyhrnul a prehol cez lavicu. Často ani nič viac nestihol, než musel domov utekať. Ani tie sukne jej naspäť dole nestiahol, než za sebou na odchode zavrel dvere.

A keď aj ostal a reč stočila na to, kedy otcovi o nej povie, čoraz viac sa vykrúcal.

Stalo sa, čo sa stať muselo. Keď prišiel jej čas, márne hľadala mesačnú krv na spodničke. Vedela, čo to znamená a s radostnou novinou sa vydala za Jakubom. Nedopadlo to ako čakala. Vysmial sa jej, či si ona myslí, že on si bude s chudobnou pobehlicou život zahadzovať. A keď ho na kolenách prosila, poštval na ňu psy a z bičom ju z dvora vyhnal. Vtedy ju zradil druhý krát.

---

Neostalo jej nič iné, než vyčkať, kým nebude doma a o potupe, čo jej hrozila, rovno jeho otcovi povedať. Keďže vedela, že už od jari ho trápi kašeľ, zobrala aj bylinky a vybrala sa za ním. Veru nebol hrdý na to, ako sa jeho syn zachoval. Aj keď mal s ním iné plány, tak Hanke sľúbil, že mu dohovorí. Nezabudol sa ani za bylinky pekne poďakovať.

Neubehol ani týždeň a večer, to už v posteli ležala, zabúchal niekto na dvere. Chytro utekala otvoriť, lebo kto iný ako Kubo by sa takto neskoro dnu dobíjal. A nemýlila sa. No okrem neho pred chalupou stál kováč so svojím pomocníkom a mocnými rukami ju vliekli von. „Berte ju, čarodejnicu! Otca mi otrávila.” Zvolal Jakub. Pozrela na neho, no v očiach otcovraha nič než vypočítavosť a nenávisť nenašla. Vtedy ju zradil tretí krát.

---

Tak ako to v takých prípadoch býva, darmo vysvetľovala, prosila, pomoci sa dovolávala. Tu si jeden spomenul na dvojhlavé teľa čo sa narodilo, inému krava prestala dojiť, ďalšiemu dieťa záhadne pochorelo. Netrvalo dlho, a našli sa aj taký, čo pod prísahou tvrdili, že ju na metle videli lietať a s capom obcovať.

Až z mesta prišli do kováčovej dielne čarodejnicu vyšetrovať. Vyzliekli ju v donaha a hľadali diablovo znamenie. Nič nenašli, až kým jej fakľou chlpy medzi nohami nespálili a tam našli znamienko v tvare obráteného kríža. Tri dni a tri noci ju potom panstvo vypočúvalo, no nech jej akokoľvek brucho železom pálili, kliešťami prsia trhali, ihlami kade-tade pichali, neprezradila ďalšiu bosorku. Nakoniec usúdili, že jej duša môže byť spasená len v očistnom plameni. Nahromadili kopu raždia a dreva okolo stĺpa a reťazami ju k nemu priviazali. Celá dedina sa pozerala ako idú čarodejnicu čo im škodila upaľovať. Úplne vpredu, Jakub.

Keď boli plemene tak vysoko, že Hanke skrvavený šat zapálili, ozvalo sa z plameňov: „Tri krát si ma zradil, trikrát ťa preklínam. Za mňa ťa preklínam, aby si na tomto svete lásku nenašiel. Za naše dieťa ťa preklínam, aby si zľutovanie nenašiel. Za tvojho otca ťa preklínam, aby ti každá strecha nad hlavou zhorela.“

Na ďalší deň, keď prišli pahrebu odpratať, uprostred spáleniska, presne tam kde bol stĺp s Hankou, našli bielu ľaliu.

Mlyn zhorel hneď prvú noc. Vraj nešťastná iskra. Druhú noc zachvátil oheň stodolu, kde spal. Tretiu noc ho už v dedine nechceli.

---

Tak ako mu bolo súdené, celý život nenašiel ani lásku ani strechu nad hlavou. Tri krát dvanásť rokov blúdil sám, no jeho kliatba ho predchádzala a zľutovania sa mu nedostalo.

Už zase leje a on sa nemá kam skryť. Blesk rozsekol oblohu a zapálil ruiny opusteného mlyna. To ho nohy na kraj rodnej dediny po toľkých rokoch blúdenia doniesli. Cez krídlo ohorených dverí uvidel v plameňoch Hanku s dieťaťom v náruči, vedľa nej svojho otca.

Vkročil za nimi do plameňov...