Gli Amatori di Praga

So stmievaním jednej pracovnej stredy prišiel šéf do kancelárie s úsmevnou poznámkou, že nás asi pozvú do Prahy na večeru. Bral som to ako jeho humorný postoj k opäť nejasnému koncu ďalšieho preporadovaného dňa. V takýchto dňoch už nič nedáva zmysel a výsledkom je len ďalšia neistota. Huncútsky som sa zasmial nad večerou v štýle: „Chcú si nás kúpiť?“ Šéfovi bolo jasné, ako som to myslel – už si nás kúpili, vlastnia nás. Takže keď už nič, toš ak to klapne, aspoň sa najeme, keď už sa od nich nič iné nedozvieme. Rovnako ako za posleného pol roka.

Strih. O dva týždne sedím vo vagóne relax triedy jedného nemenovaného žltého vlaku. Milujem cestovanie vlakom. Cestovali sme skoro ráno, aby sme stihli načas „akože“ školenie v pražskej centrále. Našiel som si miesto v jednosedačke, takže som mal viac súkromia. Kolegovia a kolegyne sa usadili, stevardka pozbierala objednávky a vo vozni sa rozhostilo šero. Rytmus koľají sa mi postupne dostával pod kožu. Za týchto okolností sa vo mne začali miešať pocity, ktoré som už dlho nepoznal. Niekde na pozadí sa ozývala túžba konečne niečo zažiť – niečo bláznivé, divoké, vzrušujúce. Okolo mňa prešla stevardka, roznášala croissanty a kávy. Keď obsluhovala kolegov cez uličku, tesne vedľa mňa, jej boky sa mi mihali pred očami. Krásne obtiahnuté v čiernych nohaviciach. Zamávalo to s mojou túžbou a v tele sa mi rozhostil pocit vášne. Nebola z mojej ligy, ale musím povedať, že jej úbor a čarovne radostný, bezstarostný výraz v tvári, spolu s hlbokým pohľadom, pôsobili sexi. A k tomu ten krásny oblý zadok natlačený do tých gatí…

Mám peknú kolegyňu. Má celkom fajn postavu, je veselá, vie byť úprimná aj vtipná. Chytá sa na humorné aj dvojzmyselné narážky. Žije sama, má dve deti, úprimné oči a pekný úsmev takmer od ucha k uchu, ktorý zrovna jej pasuje. Jej vyjadrovanie v posledných mesiacoch sa pohybovalo niekde na hrane medzi flirtovaním a priateľstvom. Rozumieme si aj mimo pracovných vecí. Nedávno ma pravidelne vytrhávala od práce na kávu či do partie na obed. Mal som pocit, že moju prítomnosť vyhľadáva. Nepatrné dotyky, ňou započaté osobné rozhovory a jej nepracovná zvedavosť o mňa? Hmm… po dvoch rokoch spolupráce? :D

Zachvátil ma pocit, aké by to bolo, keby sme sa z večere na izbu vracali my dvaja. Trvalo to však len sekundu, pretože… proste s kolegyňou nie. Je super, je fajn – a kým funguje platonická chémia, bude nám to v práci klapať. Otočil som sa k tmavému oknu. Videl som, ako sa cez uličku ku mne blíži amatérka s dlhými hnedými vlasmi. Hlbokými modrými očami. Sexi zadoček mala obtiahnutý v tesných nohaviciach, ktoré jej krásne zvýrazňovali krivky, a na sebe mala svetlú pruhovanú košeľu. Na hlave pánsky klobúk s krátkym okrajom, nad ktorým sa tiahla páska zdobená malým motýlikom na boku. V ruke držala nejaký dokument. Išla síce ráznym, krátkym krokom, ale potichu, ladne sa niesla uličkou priamo ku mne. Prvý zapnutý gombík až v úpätí jej oblých hrudných vrcholkov, podčiarkoval sebadôveru a dodával jej vyzývavosť. Zastavila pri mne. V jej hlbokých, prenikavých modrých očiach sa rozžiarila iskrička radosti. Sadla si na mňa. Klobúk mi položila na hlavu. Pobozkala ma na líce, pošepkala mi, že dnes je celá moja, a schúlila sa do môjho náručia. Okamžite nás oboch napadlo, čo by sme mohli robiť na tej sedačke. Prepadali ma myšlienky, čo všetko budeme robiť večer spolu na izbe a moje ruky ju pevne objali…

No ale späť do reality. Mal som takú silnú predtuchu, že ak dám inzerát na amatéroch, tak by to mohlo klapnúť: „Hľadám nocľah na dnešný večer v Prahe. Odmenou bude hľadanie bodov tvojej rozkoše a ich rozmaznávanie…“. Už som to videl živo pred sebou — ako si ten inzerát číta nejaká pekná a odvážna, sexuálne hladná žena túžiaca po nehe. Taká, ktorá pozná moje texty a vie, že si nerobím srandu. Myšlienka na jednu noc v pote rozkoše so mnou ju začne šteklíť v podbrušku a jednoducho odpovie.

Vedeli by ste si predstaviť, že by ste si niekoho takto pustili domov na jednu erotickú noc?

Než som vytiahol notebook, aby som zasial semienko nádeje do sveta amatérskej erotiky, ktoré by klíčilo v záplave chlapských pražských inzerátov, otočil sa na mňa šéf z radu sedačiek predomnou a na pol vagóna mi oznámil, že je problém, ktorý treba vyriešiť. Bolo po srande. Kolega na vedľajších sedačkách sa neomalene pozeral, ako sa mi nedá pripojiť do firmy. V tú chvíľu mi docvaklo, že podať inzerát by bol pri toľkých firemných očiach okolo celkom trapas... Deň sa niesol v znamení chaosu, prebiehania z miesta na miesto. Hneď ako sme podvečer zložili tašky na zarezervované izby, sa nás pár odvážlivcov vydalo pešo na zoznamovaciu večeru. Kvôli tejto večeri bolo celé to ostatné divadlo okolo. Môj žalúdok sa tešil na prekvapenie v podobe teplého jedla, ale hlavne som si chcel konečne dať jedno orosené. Dúfal som, že zaženiem myšlienky na chuť zahryznúť sa do zadku mojej kolegyne, prípadne nejakej peknej čašníčky :D. Pretože pravidlo – kolegyňa nie… no ale keby veľmi chcela. Dlho už asi spolupracovníci nebudeme. Chuť ma prešla hneď, ako prišla v priesvitnej čiernej košieľke. Áno, vyzerá v tom sexi, neodkrývalo to viac, ako by malo. K takému oblečeniu sa mi však viaže neveselá historka s mojou bývalou, a tak sa moje pocity prepadli skôr do bolesti. Po pár sekundách som si uvedomil, že jej hrudník je prekrytý tmavou látkou, nad ktorou vlála tá priesvitná záclona. Ale i tak mi jej sexi oblečenie na firemnú večeru k nej jednoducho nepasovalo.

Mal som pocit, že to zrážalo jej hodnotu ako krásnej, inteligentnej ženy na úroveň ženy vyzývavej, dostupnej a otvorenej akémukoľvek návrhu. Nasledujúce minúty kolegovia od vedľajších stolov hádzali rôzne pohľady – niektoré závistlivé, iné túžobné. Myšlienky na sexi večer som spláchol jednou trinástkou – veľmi dobrou :D. Naša čašníčka bola postaršia žena, ktorá svojím objemným, ťažko nesúcim sa postojom, mastnými vlasmi a akoby predsmrtným výrazom nebola zrovna sexi symbolom večera. Nádej priniesla nová čašnícka posila v podobe mladej blond krásky. Žiaľ, jej sexepíl rozdrtila zúfalosť. Bola totálne stratená vo vetách: „někto jedenáct?“, „kto čaj?“ Po desiatich sekundách vyzerala, že ten tác švihne o zem, rozplače sa a utečie. Asi jej nikto nevysvetlil, že by sa mala pýtať aj pri inom stole než bol ten náš. O chvíľu si ju tam doviedla pani mastná a svoju ukrajinskú posilu poslala k ďalšiemu stolu skôr, než tomu pivu spadne pena a tomu čaju dôjde, že je už ľadový. Ďalšia posila bol ukrajinský čašník s nevkusnými popolníkami na očiach a rovnakým prístupom ako jeho mladá kolegyňa. Ešteže mali pani mastnú.

Po povinnom uhasení hladu sa u nás rozhodilo poradie pri stole. Večer sa niesol v znamení opatrných debát o počasí a zážitkoch, ku ktorým sa postupne pridávali vtipy a podpichovanie. S pribúdajúcim časom sa pridali narážky a mirene poznámky na hrane sexizmu, vďaka ktorým sa miestami ozýval až hurónsky smiech celého nášho stola. Bolo vidieť, že náš stôl sa proste baví pri vode, pive a víne. Proti nám sedel stôl hlavného pražského štábu. Za nimi stôl ďalších pražských zamestnancov. Videl som, ako sa k hlavnému stolu nosilo šampanské a chlast vyššej triedy. No nálada tam nestúpala. Bola skôr formálna, zahalená akýmsi rúškom povrchnosti a sileným ťahaním osobných informácií z najuvoľnenejšieho chlapa. Všimol som si nášho nového pražského vedúceho, ako nás s iskričkou v oku sleduje. Mne však v ich tíme akosi chýbala pohoda a ženskosť i keď tam ženy mali. Na dvoch ženách mi niečo nesedelo. A nebola to ich korpulentnejšia postava. Práve ony pili to šampanské. V týme boli ešte dve ďalšie ženy. Jedna mala výraz kapra na suchu, čo jej uberalo na kráse, a druhá bola zasa čistá modelka, ktorá na IT oddelení vyzerala že si pomýlila dvere. Tá sa vyparila skôr, než sa začali stoly premiešavať. Padla na mňa únava a i keď sa u nás všetci bavili, mňa to stále ťahalo inam - do postele. Začínal som zvažovať ako sa pomaly nenápadne vypariť.

Našťastie si Pražáci prisadali na striedačku k nám :D, až kým relatívne bývalá kolegyňa nedotiahla tie dve pani so šampanským k nám. To som sa pobavil na tom, ako ich poburovala naša uvoľnenosť, súdržnosť a spôsob, akým sme sa dopĺňali a robili si zo seba srandu. Jedna z nich sa celkom chytila a rýchlo sa začala baviť. Vedela priložiť polienko do ohňa. Ovšem tá druhá – to bolo pre mňa dielo za všety prachy. Pohár zvierala len končekmi prstov – nie z krehkosti skla, ale z vlastnej dôležitosti. Spôsob, akým pleštila oči, keď sme mali nejakú narážku medzi sebou… "Čo to hovoria, to je za hranou" - "to je sexistické" - "doma nás čakajú deti nemali by sme toľko bubliniek, ale ešte jedenu fľašu znesiem...". Jednoducho pani na mňa urobila dojem ženy, ktorá je niečo viac, obzvlášť viac ako chlapi. Takže keď príde domov po práci, tak ju celkom určite čaká doma muž s kvetinami. Pekne pripravený na rozkazy ako ju prekvapiť nabudúce. Keby náhodou nie, bude to zločin proti ženskosti a teda dôvod na rozvod.

Neni tá ženská rozmanitosť krásna?!