Paberky

Čučoriedky nútia k úvahám. Človek vynaloží obrovskú námahu, aby sa dostal do ich priestoru, a - zistí, že je to bieda, čo krok, to bobuľka. Ale teší sa, bo doma také nemáme. A aj jedna modrá bobuľka na jeden krok je skvelá, nie? Potom nastane zlom. Po mnohých svahoch a zrázoch. Objaví sa lokalita, kde sú na kríčkoch gule husto ako na vianočnom stromčeku, a duša jasá, maškrtná papuľka sa raduje a mozog uvažuje. Aké by bolo nájsť hojnosť na začiatku cesty? A potom sa trmácať do kopca a sklamane pozerať, zúfalo spomínať, ako to vyzeralo, keď bola požehnaná úroda, celý život si pripomínať Pištu Hufnágla...

A aké je to, prejsť dlhú a namáhavú cestu, a na jej konci nájsť to, po čom duša piští, a už nemať nijakú silu si to užiť?

Kto by si myslel, že najviac sa srdce rozbúši pri sexe, je na omyle. Hubárovi poskočí, keď nájde svoj raj, nádherné, zdravé, a za plný košík na jednom mieste. Mňa ako zberača čučoriedok naozaj vzrušilo nájsť miesta, ktoré som objavila prvá, resp. pre ťažký terén nikto nemal o ne záujem.

Ale skutočný adrenalín, to je vyplašiť z porastu medveďa a uvažovať, ako by sa tvárili záchranári, keby videli dámu v rokoch vylezenú na pahýli...

Alebo stratiť chodník v tmavom, močaristom lese plnom kúzelných bytostí a tajomných zvukov.

Alebo prísť domov a nenájsť ho.