Lezim

vedľa muža môjho života. Nikto pred ním a ani po ňom ma tak nepripravil o rozum a v mojom prípade to tak aj ostane navždy. Sladko spí a vydáva do éteru chraptivé zvuky. Chvíľami prudko rozrazi vzduch, až ma jeho dych oveje a ja sa musím pousmiať. Veď ktože by bol o nás dvoch toto niekedy povedal?
Ležím pokojná a krotká ako mačiatko, v duchu pradiem a rozmýšľam, aká veľká sila nás k sebe priťahovala, ako sa všetky hrany obrúsili a búrlivé výšiny sa nezmenili na odviate vetrom v našom podaní, lež ako všetko ustalo- nastúpil pokoj a šťastie, keď zložili sme zbrane, keď prestal so sebou bojovať.
Pomaly myslím na spánok, schúlim sa k nemu a ráno, keď sa zobudím, jeho oči sa budú na mňa usmievať. " Vstávaj, Mášo.."