Zaliezť a už nikdy nevyliezť

Mali ste niekedy chuť niekam zaliezť a už nikdy nevyliezť?Alebo vyliezť až keď problémy prejdú? A pozerať na svet opäť ružovými okuliarmi?

Nejako tie svoje nemôžem nájsť ,v poslednom čase ich stále hľadám,len neviem kde som ich mohla zapatrošiť. Chcela by som opäť vidieť svet v krásnych farbách,bez problémov, ako keď som bola malé dievčatko,ale taký neexistuje.

V živote nás stretne naozaj všeličo.Udalosti krásne, smutné a zážitky nepoznané.Na niektoré veci človek zabudne automaticky,niektoré myseľ vytesní a s niektorými sa človek trápi dlho kým ich pochopí.

Niečomu sa človek bráni,možno sa mu to aj na chvíľku podarí,ale nakoniec podľahne.Neznáma sila ho vedie k tomu ,aby to spravil.Nakoniec ho to rozbije na tisíc kúskov,zažije bolesť dovtedy nepoznanú,priam až fyzickú.Ako keď sa povie : Bolo koze dobre,išla sa na ľad šmýkať..

A teraz čo? Dostali sme sa ku križovatke.Ísť rovno ,doprava ,doľava alebo sa dokonca otočiť ak to dopravné značenie dovoľuje? Človek si vyberie smer a odíde.Cíti,že je to správne,ale to čo sa stalo,navždy zostáva v ňom.

Je chybou očakávať od druhých to,čo im dávate vy sami alebo očakávať veci sľúbené?

Alebo byť ako Fénix na mojom tetovaní,zhorieť do tla,a potom povstať z popola?From the fire comes new life...

A tak aj v takýto krásny deň,ako je dnes vonku, mám opäť chuť niekam zaliezť a riadne dlho nevyliezť...Alebo si kúpim psa.A budem dúfať,že aspoň on mi dá bez podmienok a výhrad,to čo ja jemu.....