Vo vlastnej mysli

Niekedy chcem utiecť pred svetom a stratiť sa zo spomienok ľudí…

,,je možné reinkarnovať sa bez nutnosti fyzicky umrieť a znova sa niekde narodiť?”

Nechcel by som už znova dospievať a zisťovať kým skutočne som. Nechcel by som znova túžiť zapadnúť a patriť do nejakých skupín, spoločenstiev. Ako ľudský druh máme túto potrebu zapísanú v génoch. Dnes už som prijal že nezapadám a často si to viem aj užiť. Je to dokonca oslobodzujúce, byť sám, so svojimi myšlienkami, nerobiť veci ktoré ma neuspokojujú, nebyť spoločenský a nesprávať sa vždy podľa nejakých noriem ktoré sme si časom osvojili a prijali ako niečo normálne. ,,Je normálne byť nenormálny.”

Chcel by som zabudnúť, vedieť vymazať z mysle všetky tie úzkosti, tlak a depresie, všetky tie sivé dni keď si prídeš zbytočný alebo príliš unavený a nevieš nájsť to svoje vnútorné svetlo, ani len iskru nádeje, dni keď utekáš pred denným svetlom, pred inými ľuďmi a pred samým sebou, dni keď ti temnota noci dokáže priniesť chvíľku úľavy.

Sám však vieš že je to len ilúzia pokoja ktorú ranné brieždenie presvieti nekompromisnou realitou bytia. Napriek tomu si užívaš že väčšina ľudí spí a svet akoby utíchne, ich mysle sú v ríši snov, v abstraktných svetoch a tebe príde oveľa väčšiou ilúziou skutočný svet, kde sa ako škrečky točíme v kruhu práce a všedných povinností. Chcel by som precítiť prítomný okamih a byť vďačný za každý moment šťastia, vedieť si vychutnať tú chvíľu.

Keď niekedy zažijete niečo výnimočné, keď zažijete tieto záblesky, viete že to je teda možné, nič menej vám už nikdy stačiť nebude.

Dnes nechcem xanax, budem opäť prízemný a honiť si na gauči vtáka nad predstavami ktoré nie sú publikovateľné, predstavami tak zvrhlími, že by mi ich admin nepustil do éteru. Zvláštne, pretože otec rodiny, manžel a vzorný katolík, mladý muž končiaci pubertu, predavač v obchode s knihami, šofér trolejbusu, žena právnička, alebo matka dvoch malých deti, všetci z nás máme tieto predstavy.

Tento svet hormónov.. často je pre nás únikom a drží sa v takom zvláštnom opojení, nie som si istý či dobrom. No chýbal by mi, potrebujem byť nadržaný, žiadostivý a zdieľať to s podobne ladenými ľuďmi.

Keď príde obdobie straty libida, cítim sa nesvoj, erekcia stráca na sile a stáva sa akousi metaforou pre stratu záujmu o všetko ostatné. Mám pocit že táto epidémia zasiahla veľké množstvo mužov, epidémia straty libida. Manželky a priateľky týchto mužov by mi isto dali za pravdu.

Chcel by som sa znova narodiť ešte v tomto živote, opustiť staré a zväzujúce a s tvrdnúcim penisom privítať ranné lúče svetla a nové dni. Dýcham zhlboka, opäť mám chuť šukať ako zviera, mám chuť sa milovať ako muž.