prázdno

Opäť prichádza. To prázdno, ktoré sa nedá ničím vyplniť. Len konzumuje všetko z okolia ako čierna diera. Volá po naplnení, pýta si stále viac, je nenásytné a bezohľadné. A tak opäť skĺzavam k pornu, opäť idem do chatovacej miestnosti a hľadám vzrušenie, ktoré prehluší to nástojčivé volanie. Opäť chcem písať, chcem pútať pozornosť, roztiahnuť nohy do praku. Vytvoriť album, vycapiť zadok na profilovku, nech sa prihrnú správy, lajky, komentáre. Nech má hlava zábavu, výbuchy dopamínu a po nich ešte väčší pád. Aspoň niečo, nový podnet, kopanec, nech viem, že ešte cítim aj niečo skutočné, nielen prázdno. Ale nič z toho nejdem spraviť.

Aj cítim úzkosť, nemala by som to pustiť von. Takúto sračku. Čo na to povedia? „Poradia mi“ ako si pomôcť, či zhodnotia, zosmiešnia, pridajú žart... Nech. Aspoň budem čosi cítiť. Hanbu, strach, úzkosť a možno nakoniec aj vzrušenie. Také to ozajstné, nabíjajúce. To čo chce cítiť vôňu, stať sa bruškami prstov a dotýkať sa, to čo chce vychutnávať chute. Byť len v tej chvíli a nemať žiadne myšlienky. Žiadne pochybnosti. Len sa poddať tej energii.

Idem sa zaplniť dildom, aspoň dnes večer nebudem prázdna.