Ukrajinka 9

“Prídi domov. Je to vážne.” oznamovala mi SMS správa od Anny Viktórie.
Beh na dlhé trasy nebol mojou silnou stránkou, ale ani to mi nebránilo prešprintovať celú cestu a potom pri vchodových dverách lapať po poslednom dychu.

Anna mi otvorila a mal som, čo robiť, aby som sa udržal na nohách.
“Ty si bežal?” spýtala sa ma prekvapene.
“Áno, celú cestu.”
Ľútostivo na mňa pozrela a pohladila po tvári. Trochu sa mi uľavilo, pretože to bolo dobré znamenie.
Zobrala ma do obývačky, kde sa v klbku chúlila Tatiana.
“Sadni si, je to zlé.” povedala presvedčivo sebavedomým tónom a pustila sa do dlhého rozprávania plného detailov:

Tatiane sa po odchode Anny značne skomplikovala životná situácia. Stratila kamarátku a tak trochu vieru v príjemnú budúcnosť. Napĺňalo ju starať sa o Anju a po jej odchode ju naplnila prázdnota. Pokúsila sa ju vyplniť zabezpečením si dôstojnejšieho luxusnejšieho života a to najrýchlejšiu možnou cestou.

Rozhodla sa predať svoje telo za štedrú sumu. Ocitla sa v byte s tučným nesympatickým chlapom, ktorému citlivosť a neha nič nehovorili. Už pri vstupe chcela z toho vycúvať, ale odmenou jej bola bitka a len tak tak unikla sexuálnemu násiliu. Polonahá ušla z domu a túžila sa na dlhé dni zavrieť do izby.

Už na druhý deň jej začali vyklopávať na dvere kumpáni, ktorí jej to hrozné stretnutie dohodli.
”Dlžíš nám peniaze!” hrozili jej, hoci ona nedostala ani cent. Nesplnila to, čo mala a ocitla sa v obrovskom nebezpečí. Nenašla odvahu vyjsť z izby, odísť do bezpečia, kde si ju nebudú vedieť ľahko nájsť. Ticho sa skrývala na mieste a dúfala, že už sa viac nevrátia.
”Vieme, že si tam. Chceme sa dohodnúť. Šéf zúril, ale my sme to urovnali.” začali sa jej prihovárať vľúdnejšie cez dvere nasledujúci deň.
”Máme kľúče od dverí, máme si radšej otvoriť sami?” bola posledná veta, ktorá úplne zbúrala jej nádej a rezignovane otvorila. Na jej prekvapenie sa správali priateľsky a ochotne všetkým ulievali alkohol, ktorý priniesli. Nezostalo ale len pri ňom. Tatiana pod návalom strachu a beznádeje skončila opojená alkoholom a aj drog. Nevedela si spomenúť, čo sa tú noc dialo a asi ani nechcela. Ten pocit ráno bolo to najhoršie.

Nevedela, čo robiť, bola plná beznádeje a zúfalstva. A keď sa kúmpáni zjavili opäť, zrazu sa tešila na ten opojný pocit, keď ju následne čakalo ešte horšie ráno. Padala hlbšie a hlbšie. A samozrejme jej dlhy bolo treba splatiť, ale to ju netrápilo. Vedela len jedno, u toho nechutného tlsťocha sa nechce znova ocitnúť. Bola tak na dne, že by sa s ním kľudne aj vyspala, ale to by jemu nestačilo. Vedela to a vedela, že musí nejako uniknúť.

Keď sa svoje dlhy rozhodla splatiť zradou, vedela, že s tým musí skoncovať. Hneď, ako zistila, že sa jej kumpáni zmocnili auta, pobalila zopár vecí, čo mala a utiekla až ku nám…

Náhle Tatiana precitla a zastavila Annu Viktórie v role rozprávača.
“Veľmi ma to všetko mrzí.” povedala so slzami v očiach.
“Jediní, kto ma môžu zachrániť, ste vy…” prerušili ju jej vzlyky.
“Zneužila som vás…” utrápene zo seba dostala.\

Bolo vidieť, ako ju to veľmi trápi. Ako stráca nad všetkým kontrolu. Ako cíti, ako stráca našu dôveru.
“Pomôžeme ti.” vyhlásil som presvedčene, hoci som vnútri cítil veľkú zlosť. Možno pramenila z toho, že som tomu všetkému nedokázal zabrániť.
“Nie, nechcem vám už ničiť život.” vyhlásila odhodlane a mal som chuť jej odpovedať, že na to už je príliš neskoro. “Nie, musíme opraviť ten tvoj.”
Chvíľu mlčala, jej vzlykanie sa upokojilo a akoby našla v sebe nejaké kúsky jej silnej osobnosti a pozliepala ich.
“Prepáč mi tú scénu. Neviem, čo to do mňa vošlo. Vieš, ja a Anna Viktória.”
“Nie, stačí.” prerušila ju rázne Anna, nechápavo som čakal na vysvetlenie.
“Vieš, musím ti povedať, čo som ti mala povedať na začiatku.”
“Čo?” netrpezlivo som na Annu vyštekol.
“Vieš, ja a Tatiana sme neboli len kamarátky…boli sme viac.”
“Aha.” zrazu mi začalo všetko zapadať a z oka mi vyhŕkla slza, lebo som tušil, čo bude nasledovať.
“Nechcela som ti ublížiť.”
“Nechcela? Tým, že si celú dobu predstierala, že ma ľúbiš?”
“To som nikdy nepredstierala!” ohradila sa a pokračovala: “Vedela som, že to nepochopíš. Preto som ti o tom nepovedala.”
“Nerozumiem.” bolo jediné, na čo som sa zmohol. “Ani ja som nerozumela, keď som spoznala Tatianu. A rovnako som nerozumela, keď som potom spoznala teba.”
“A ja som myslela, že ty ju zakrátko zradíš a vráti sa ku mne…zničila som…”
“Nič si nezničila. Však?” povedala opäť prísne Anna Viktória a hodila na mňa pohľad, ktorého vľúdnosť akoby ani trochu neladila s jej novým prísnym ja.
Díval som sa na ňu a stále ničomu nerozumel. V hlave si kládol kopec otázok a nevedel ani na jednu zodpovedať.
“Ako to bude teda s nami?” spýtal som sa.
“Rada by som, keby rovnako ako doteraz. Ľúbim ťa bez ohľadu na to, či mi veríš alebo nie.”
“Aj ja teba. Ale som zmätený.”
“To všetci.”

Asi to všetko chcelo veľa času a hlavne bolo ako prvé treba vymyslieť, čo s Tatianou. Všetkým som urobil čaj a nechal nás mlčky premýšľať.
Z nejakého dôvodu sa ma zmocnil chlad a nedôvera, ale to by sa stalo asi každému v tejto situácii. A možno to bolo všetko kvôli niečomu inému.
Nebolo príjemné sa dívať, ako Anna Viktória hladí po vlasoch jej bývalú milenku. Stačil jeden zlý krok a náš vzťah to nadobro pretne, ak sa to už nestalo. Niečo mi vravelo, aby som odtiaľ zmizol a nechal ich zlomenej láske priestor. Iné mi vravelo, aby som Tatianu vyhodil, nech pyká za svoje hriechy. Ani jedno nebolo to správne, správne bolo schladiť moje silné myšlienky a začať triezvo uvažovať.