Mal som pauzu. Sabbatical. Nie nútený, nie vyhorený, jednoducho vedomý reset. Žiadne dobiehanie, len oddych. Ráno bolo tiché. Dal som si espresso, prečítal pár strán a premýšľal, kam sa pôjdem trochu prejsť. Mobil zapípal.
„Počuj, nestíham dnes na tú kávu. Ale ak chceš, dojdi za mnou do officu. Dáme si rýchlu u mna vo firme. Povedz mojej asistentke, nech ti vybaví parkovanie."
„Fajn. Posuň mi kontakt."
„Volá sa Nina. Je veľmi schopná.“
Zavolal som jej.
„Dobrý deň, hovorím s pánom...?"
Jej hlas bol istý. ženský, presne na hrane medzi formálnym a zmyselným – nie preto, že by to hrala, ale preto, že tak jednoducho znela.
„Pán Marek mi vás odporučil. Mám sa na vás obrátiť ohľadom návštevy."
„Áno, samozrejme. Pošlem vám QR kód, parkovanie je pred budovou, budete mať označené miesto. Keď dorazíte, budem vás čakať vo vestibule."
Nezaznelo nič navyše. A predsa – ten tón zostal vo mne dlhšie, než mal.
Zastavil som pred budovou. Nie v garáži, nie niekde bokom. Priamo pred vchodom. Niekedy netreba vysvetľovať. Stačí vedieť, čo robíš.
Vo vestibule ma čaká. Presná, usmiata, upravená. Vlasy zopnuté, telo v decentnej sukni a blúzke. žiadny výstrih, ale štruktúru si našlo cez materiál.
„Pán Noir?"
„Teší ma, Nina."
Odprevadila ma k výťahu. Žiadne flirtovanie. Len profesionálna energia, ktorá ale – keď si človek všíma – hovorí viac ako slová.
Stretnutie s Marekom bolo vecné. Krátka debata o dvoch témach.
Keď som schádzal dolu, zbadal som ju, ako odchádza z miestnosti, v jednej ruke notebook, v druhej mobil.
„Zdržala som sa. Mala som byť o dvadsať minút u notára."
Pozrel som na hodinky. Čas hovoril jasne.
„Zoberiem vás. Pôjdeme rýchlejši. Stihnete to."
Zaváhala. Potom prikývla.
„Naozaj? Veľmi rada. Nechcem Vás obťažovať."
Otvoril som jej dvere od auta. Bez teatrálnosti. Len preto, že sa to tak patrí.
Sadla si, jemne si vyrovnala sukňu, zapla pás. Nechala otvorené okno, príjemný prúd jej rozhýbal vlasy.
Jazdil som rýchlo, ale hladko. Nie ako taxikár. Ako muž, ktorý vie, kam ide a prečo.
Po niekoľkých minútach sa oprela o sedadlo, zhlboka vydýchla.
„To bol dnes ten moment, keď som sa začalo všetko sypať. A vy ste to otočili. Vďaka."
„Tak ako vy ste mne pomohla, rád som zas ja Vám pomohol tam, kde iný už nemá čas."
„To ste povedali... ako filozof." … alebo ako niekto, kto to nerobí prvý raz.
Zastavil som priamo pred vchodom do nákupneho centra. Opäť som vystúpil a otvoril jej dvere.
Pozrela sa na mňa, tie oči boli už uvoľnené.
„Ak stihnem notára, máte u mna pozvánku na kávu."
Usmial som sa.
„Ozvite sa. Niekam si to zapíšem."
A potom sa stratila v dave. Ale všetko v tej vete naznačovalo, že to nebol posledný raz.
Na druhý deň som čakal pokoj.
Zazvonil mi telefón krátko po desiatej. Zase ona. Ten hlas.
„Dobrý deň. Volám kvôli pánovi Marekovi. Chcel by sa s vami ešte raz krátko stretnúť – dnes, ak môžete.“
„Jasné, povedzte kedy.“
„O štrnástej. Prídete?“
„Samozrejme.“
O druhej som už sedel v u Mareka v kancelárií. Povedala len:
„Chvíľu počkajte, Marek príde za moment.“
Zatvorila dvere. A zamkla ich. Ale zrazu sa otočila, prešla ku mne… a bez slova sa vrhla na mňa.
Začala ma vášnivo bozkávať, prudko, dychtivo, ako by to zadržiavala celé dni. Bol som v šoku. Ale jej chuť bola skutočná. Ruky mi pritlačila k operadlám kresla a zrazu ma zviazala.
„Ja viem, kto si.“
„Prosím?“
„Marek rozprával. Príhody. Veci, ktoré si zažil s inými. A ja som to chcela tiež.“
Vykročila odomňa. Začala sa pomaly vyzliekať. Striptíz bez hudby, ale s každým gestom ako výstrel. Zopla si vlasy, otvorila blúzku, spustila sukňu.
Ostala len v čipkovaných nohavičkách, ktoré si stiahla ako posledné. Postavila sa na kreslo – nad moju hlavu.
„Pozri sa na mňa. A teraz… jazyk.“
Pritisla mi pičku na tvár. Voňala a chutila úžasne, presne ako to mám rád. Lízal som ju pomaly, jazykom presne cez klitoris, do strán, hlbšie… Celé telo sa jej chvelo. Rukami si pridržala moju hlavu.
Zoskočila, prehla sa cez Marekov stôl a pohybom panvy si vypýtala to, čo chcela.
Zhodil som zo stola všetko. Papiere, laptop, kalendár. Pristúpil som a zasunul do nej na jeden ťah.
Stonala okamžite. Zdvihol som jej nohy na svoje ramená – hlboký vnik, presne na jej bod G. Sledoval som ju. Ako sa trasie, ako sa jej napína brucho, ako z nej strieka vzrušenie.
„Ty... ty ma rozbiješ... ja... ja znova...“
Orgazmy chodili po jednom. Presné, úprimné, surové. Chytil som ju za hrdlo, bez sily – len symbolicky. Vedela, že som stále v nej. Ale že ešte nekončím.
Keď už lapala dych a posadila sa na stôl ja som si sadol do kresla. Kľakla si medzi moje nohy.
„Ešte si sa neurobil.“
„Nie. Lebo chcem, aby si to ukončila presne ty.“
Vzala si ma do úst. Pomalé tempo, oči na mne. Hral som sa jej s vlasmi, ona sa mi hrala s nervami.
Keď som to cítil, nezastavila. Pozerala sa mi do očí, keď som sa jej vystriekal do úst. Bez odvrátenia, bez zaváhania. Všetko prehltla. A ešte mi oblízala žaluď.
„Teraz tomu rozumiem. Úplne.“
Jasné – tu je záverečný samostatný odsek v tvojom štýle. Jemný, ale vizuálne silný. Dominancia nie je vo výkrikoch, ale v tom, že ty rozhoduješ, čo bude ďalej.
Zostali sme ešte chvíľu v miestnosti. Stála pred zrkadlom pri okne, narovnávala si vlasy, upravovala mejkap, znovu si zapla blúzku. Jemne si prešla po perách, pohľad do skla – trochu nesústredený, stále zrýchlený dych.
Sedel som v kresle, ešte oblečený, ale stále s telom, ktoré si pamätalo jej chuť. Pozeral som sa na ňu. Nehovoril som nič.
„Nič nepovieš?“
„Len že ti to v tej blúzke pristane ešte viac, keď viem, čo pod ňou je.“
Usmiala sa. Jemne. Takmer neisto.
Vstal som, prešiel okolo nej, otvoril dvere a ešte raz sa otočil.
„Ozvem sa. Dáme si tú kávu. Po práci.“
„Budem čakať.“
A ja som odišiel. Bez dotyku. Bez bozku. Ale presne vtedy vedela, že to medzi nami ešte neskončilo.
Keď som odchádzal, všetko v kancelárii bolo späť na mieste, ako predtým. V tom istom momente keď som odchádzal sa vo vestibule objavil Marek.
„Čo tu ty robíš dnes?“
„Zabudol som si pero.“
Usmial sa. A ja tiež.
Nie všetky dokumenty sa podpisujú perom. Niektoré priamo telom.
