"Keď prikáže ticho"

Večer bol tichý, až nepríjemne pokojný. Sedela pri okne s pohárom vína v ruke, keď začula jemné zaklopanie. Nepozvala ho ďalej hneď. Nechala ho pár sekúnd čakať — presne to napätie, ktoré mala rada.

Keď otvorila dvere, usmiala sa len kútikom pier.
„Myslela som, že neprídeš.“

Vošiel pomaly, oči z nej nespustil ani na chvíľu. Mala na sebe jednoduché čierne šaty, ale spôsob, akým stála, bol oveľa nebezpečnejší než akýkoľvek výstrih. V miestnosti bolo cítiť parfum aj niečo ďalšie… očakávanie.

Priblížil sa bližšie.
Príliš blízko.

„A ty si myslela na mňa celý večer,“ povedal ticho.

Neodpovedala. Len mu položila prst pod bradu a pomaly ho donútila zdvihnúť pohľad presne tam, kam chcela.
„Mám rada,“ zašepkala, „keď muž vie poslúchať bez zbytočných slov.“

Na chvíľu bolo úplné ticho. Len pohľady, dych a ten zvláštny pocit, že stačí jediný dotyk a obaja stratia kontrolu.