Vojna proti vibráciám

Volám sa Connor. Dobre, nie John Connor, ale keby existovala budúcnosť, v ktorej by mužov „nahradili“ erotické hračky, bol by som to práve ja, kto by o tom písal posledné zápisky. Nie s puškou v ruke, ale s pohárom vína a jemne otraseným egom.

Pamätám si časy, keď stačilo pár pohľadov, dotyk dlane a ticho medzi nádychmi. Dnes? Dnes stojím proti armáde silikónových generálov, vibrujúcich bez emócií. Vždy pripravených a nikdy neúnavných bojovníkov. Nežiarlim. Dobre, klamem. Trochu áno. No ako nemám, keď zariadenie veľkosti dlane dokáže to, na čo ja potrebujem náladu, čas a aspoň základnú psychickú pohodu?

V mojom vnútornom filme som novodobý John Connor. Nie bojovník proti strojom, ale muž, ktorý sa snaží pochopiť, že nejde o vojnu. Hračky nie sú nepriatelia. Sú to spojenci, spoluhráči a občas len tichí pozorovatelia ženského potešenia. Problém nastáva až vtedy, keď muž zabudne na to, že jeho najväčšou zbraňou nikdy nebol výkon, ale prítomnosť. Jeho teplo, vôňa, dotyk.

Áno, hračka vydrží hodiny a nikdy nemá zlý deň. Ale nikdy sa neusmeje po tom, čo žena v povzdychu vysloví jej meno. Nikdy sa jej nespýta, či sa jej to páčilo práve takto. A už vôbec ju ráno neobjíme, nepohladí po tvári a nezašepká jej, aké to bolo včera dokonalé.

Možno teda nie som Connor, ktorý zachráni svet. Som len muž, ktorý pochopil, že bojovať netreba. Stačí byť viac než plast a program. Byť skutočný. A to je paradoxne stále niečo, čo žiadna hračka nedokáže úplne nahradiť.