Cmuckulienka

Mrzne, ľadový vietor znásobuje pocit, je to, akoby som sa ocitla v šialenom bielom pekle antarktickej pustiny.

Treba ale prekonať nepohodlie, ak sa chcem ohriať. Kým budú dnes plamene rozpustilým tancom olizovať poleno, bolo treba strom roky pestovať. Starať sa oň. Keď prišiel čas, že neprinášal ovocie, stal sa predmetom relaxovania s reťazovou pílou. Popílené drevo poskladať, aby uschlo, a teraz ho znova premiestniť do... skoro som napísala, že krematória, ale skôr je to zápalná obeť, aby som pripravila teplo. V krbe, ktorý nikdy nebude rodinný.

Sama sa tešila nostalgickým pohľadom do šibalských jazýčkov ohňa. Teplo, ktoré mi je dopriate, teplo, ktoré si od počiatku zabezpečím sama. Posledné teplo môjho života.

Práve to všedné, ale nikdy nie rovnaké, mi pripomenulo, že ak niečo chceme, treba na tom pracovať.

Nikdy ale nemôžem stopercentne ovplyvniť, či sa zídu naše cesty s osobou, ktorú vo svojom živote chceme, s ktorou pokojne zdieľame aj fujavicu, aj teplo sálajúce z krbu, aj aktivity, pre ktoré dostanete meno Cmuckulienka.

Sneží. Však raz prestane.