Odchádza

Pracujeme v jednej firme — ja takmer desať rokov, ona skoro dvanásť. Sme na opačných stranách krajiny, takže sa vidíme len párkrát do roka, väčšinou na spoločných firemných poradách.

Zaujala ma hneď, ako som nastúpil. Možno aj preto, že vysoké ženy, takmer mojej výšky, ma vždy priťahovali. No nebolo to len tým. Každý rozhovor s ňou bol od začiatku zvláštne prirodzený. Bez pretvárky, bez snahy zaujať. Jednoducho normálny — a práve preto výnimočný.

Na poradách sme často sedávali oproti sebe. Občas sme na seba pozreli. Nie okato, nie často, ale vždy tam bol ten krátky moment, keď človek cíti, že ten pohľad znamená trochu viac než len náhodu.

Pred pár rokmi ma pozvala k sebe domov. A ja som išiel. Dlhá cesta, dlhé rozhovory, príjemne strávený čas. No nič sa nestalo. Sme kolegovia a ja som ženatý. Nemal som odvahu urobiť krok, ktorý by odkryl, čo sa možno skrývalo pod povrchom.

A možno tam ani nič nebolo. Nikdy som nevedel úplne čítať ženské signály a jej správanie bolo vždy skôr profesionálne než otvorene zvádzajúce. Taký zvláštny mix, pri ktorom si človek nikdy nie je istý, na čom vlastne je.

Isté však bolo to, že som ju vnímal inak než ostatné kolegyne. Keby bol život nastavený inak a ja slobodný, možno by ani nebolo nad čím rozmýšľať.

Pred mesiacom prišiel oficiálny email, že odchádza z firmy. Odvtedy sme sa o tom párkrát rozprávali. Jej dôvody sú pochopiteľné, racionálne a správne.

Vo mne však napriek tomu ostáva jemný smútok. Odchádza totiž jediný človek v práci, s ktorým som mal pocit, že si naozaj mám čo povedať.

Život ide ďalej. Ostaneme v kontakte. Ale aj tak mám pocit, že sa končí jedna malá kapitola.