piiip ..mimozemšťan

Všade húkali sirény, sanitky, policajné vozidlá. V masmédiách ohlasovali napadnutie zeme mimozemšťanmi. Celý svet bol hore nohami. Voda sa sypala a piesok sa lial - jaj to bolo v inej rozprávke...

Všetci sa báli, čo bude ďalej. Ohučaná vystrašená, div že som neprevádzkovala piss a kaviár na rušnej ulici mesta, som dotiahla nohy domov. Zabuchla som dvere na sedem západov a od strachu som si kvokla , možno som aj trochu kvokala, to už si vážne nepamätám a konečne vydýchla. Keď som sa pozbierala, zaliezla som si do vane, zmyť všetok prach aj strach.

Pozhadzovala som zo seba zvršky, pustila teplú vodu, navlhčila svoju marhuľovú hubku, prskla na ňu tekuté mydlo značky Saforelle a začala som sa umývať. Napenila som si jednu ruku, druhú ruku prešla som na krk, na prsia, pekne som si ich požmolila a nižšie na pupček až ku zdroju rozkoše. V tej chvíli som aj zabudla na nejaké ohrozenie. Cítila som sa príjemne, príjemnejšie, ba aj najpríjemnejšie - však to treba vystupňovať. V údolí vášne a rozkoše som cítila už - už sa blížiaci výbuch sopky, keď vtom som začula nejaké zvuky z izby.

Vyskočila som z vane ako strelená dáma, nohy mi vyleteli, ale udržala som sa! "Si chlapík! pomyslela som si a len tak zabalená uteráku som vošla do izby.
Nikde nič. "Co to mohlo byť? ", ťukám si na čelo a rozmýšľam. Vybehla som teda do predsiene, nasadila čelovku kľakla si na štyri a dívam sa pod posteľ. Osuška zo mňa skĺzla, ostala som nahá ako Eva v raji. Už len to jablko mi chýba. "Daj pokoj, dopadneš ako Snehulienka," našepkával mi vnútorný hlas.

Dívam sa, dívam, čelovka svieti. Tiež to možno už považovať za malý zázrak, keď niečo funguje a vtom som to zbadala!!
Malé zelené niečo pod mojou posteľou a celé ustrašené. Aj ja som sa bála, že mi odhryzne ruku, keď sa po ňom načiahnem. Vzala som teda moju vesmírnu metlu, ktorou sa bežne prepravujem a pokúsila sa čudo vystrnadiť von.
Zdraplo moju vesmírnu metlu a posilnená ohnivou vodou som ho vytiahla. Keď sme si už stáli zoči-voči, tak som zistila, že to ani nie je také malé čudo, že sme skoro rovnakí, že je to zelené a pekne na mňa žmurká veľkými kukadlami.
Ešte stále som bola holá. Skočil na mňa. Bože, mamička moja, detičky moje, mne je Amen.

"Čože?? On zo mňa nevytriasa dušu?? Čo to robí? Veď on ma oblápa!!
Nadržaná z vane som sa prestala brániť, jeho chápadlá šmátrali po celom mojom tele. Toto nie!! veď to je mimozemšťan!!

Načiahla som ruku po mojej vesmírnej metle, s ktorou som robila výpravy do krajiny mojich priateliek a pustila do neho elektrický výboj. Zatriasol sa a omdlel.
Tak som sa vyslobodila zo spárov krvilačného mimozemšťana .