čo povedať...

čím utešiť ... kde nájsť vhodné slová ... slová, ktoré nerania ... ale ani nebudú planou nádejou, pretože nádeje.. nádeje niet ....

Ozvala sa predvčerom, synova kamarátka, ktorá je rokmi už aj moja kamarátka. Občas si vyjdeme samé dve von,
keď príde domov navštíviť mamu.
Ale teraz vola: " Budeš večer doma?"
- "Budem".
- "Môžem prísť? Nebudem Ťa obťažovať?"
- " Prídi, nebudeš."

Prišla,smutné okále sa na mňa zadívali a už vo dverách na mňa vysypala:
-" S mamou je zle."
-"Ako zle?"
-" Má metastázy. Dnes mi to povedali. Nechcela som byť doma sama."
Videla som pred sebou klbko smútku.Objala som ju.
-" Nestoj vo dverách, poď ďalej, môžeš tu prespať, ak chceš."
Mlčky kývla hlavou a začala sa vyzúvať.

Pripravila som jej posteľ. Dívali sme komédiu. Veľmi nezaberala.
Ráno, keď som vstala, ešte svietila a niečo jej tam z noťasa bzučalo.
Odišla rovno so mnou, šla domov a za mamou. Ponúkla som je, že može prísť, ak jej bude smutno.
Večer sa opäť ozvala.
-"Už si doma? Môžem prísť?"
Čakala ma na autobusovej zastávke. Tentoraz pri filme zaspala, natiahnutá pod dekou, na vedľajšej posteli,
keď som ju hladila po vláskoch.
Aj som sa bála priniesť paplón, aby sa nezobudila.
Dívala som sa na ňu. Drobné dvadsaťročné žieňa, v spánku vyzerajúce ako bábätko.
Ešte netuší, akú cestu bude musieť prejsť, ešte netuší, koľko sily bude musieť v sebe nájsť.

čo povedať ... čím utešiť ... a tak som len povedala, prídi, kedykoľvek, keď budeš chcieť