Asi starnem..

Dnes som sa skoro rozrevala, keď syn stál pri výťahu a bozkával ma na rozlúčku. Ešte sa mi to nikdy nestalo aj keď sa táto situácia opakuje rok čo rok - už viac ako desiatku rokov, tento rok je nejaká iná. V duchu mi lieta more myšlienok. Koľkokrát ich ešte budem takto vyprevádzať?
Raz? Dva? Desať?
Prišiel výťah, posledný úsmev, posledný bozk, zatváram dvere bytu. Slzy sa mi kotúĺajú dolu tvárou.
Priateľ má objíma. " Nebuď smutná, veď za nimi môžeme hocikedy ísť."
Ale to nie je smútok z odlúčenia. Smútok z pominuteľmosti. Z toho, že čas sa kráti a nezastaví ho nič ani láska ani spoločné prázdniny. Všetko má svoj čas žitia aj umierania. O pár rokov budú naše prázdniny, leňošenie a smiech len ich spomienkou, ja budem ich spomienkou, len jedno dúfam, že peknou.
Asi starnem.