A vlastne...

som ťa vždy milovala. Od prvej chvíle ako sme sa stretli. Už na druhom rande, keď si sa nado mnou skláňal so šťastným smiechom a retiazkou mihotajúou sa vo večernom svetle priamo pred mojimi očami, tislo sa mi na jazyk - ľúbim ťa. Sama seba som vtedy zahriakla, že nie som normálna, že to predsa nie je možné. Boli sme ako sopka, divoká nespútaná Etna, chrliaca lávu a ničiacu samú seba. Keď som si to uvedomila, že ťa naozaj milujem, nebolo úniku, láva vysoko do výšky vynášala oheň a palila, čo jej prišlo do cesty.
Ale napriek tomu, keď som si na teba pomyslela, ježili sa mi všetky chĺpky na rukách, stiahlo mi žalúdok vzrušením a vztýčili sa bradavky. Rovnako ako pri rozhovoroch som nikdy nechcela, aby skončili. A bolo mi jedno, že ráno bol zo mňa Zombie. Vtedy som pochopila, že láska hreje, že naozaj vydáva hrejivé teplo v hrudi nielen v rozprávkach. Ako život šiel ďalej, sopka prestala chrliť. Pôda na jej úpätí sa stávala prístupnejšou a úrodnejšou. Dve malé semienka pritahované k sebe magickou silou padli tesne vedľa seba a začali klíčiť. Nstahovali po sebe úponky, a tak sme sa jedného dňa opäť stretli. Dodnes obdivujem odvahu prísť po toľkých rokoch a postaviť sa na prah mojich dverí, prah ktorý som povedala, že nikdy neprekročíš. A predsa si ho prekročil. Chveli sa ti ruky od trémy, keď si ma zovrel v náručí. A v tvojich šťastných očiach som čitala odpoveď na moju otázku, áno všetko je rovnaké, stále to tam je! Zachytili sme sa úponkami o seba a rastieme spolu každým dňom. Dnes viem, že nebolo a nebude v mojom živote väčšej sily a že som k tebe pripútaná putom najsilnejším.