nič sa mi nechce..

teda nie, žeby úplne.. to zas nie, ale nebaví ma už chodiť do práce. Najradšej by som si vyložila nohy na balkónové zábradlie a tam uprostred kvetov si užívala svoj háčkovaný alebo čitateľský svet za štebotu vtákov. Uvarila si kávičku, vdychovala jej vôňu a pekne pritom rátala, stĺpik s jedným nahodením, stĺpik bez nahodenia.....otočiť. A keď prídeš domov ty, vdýchla by som tvoju vôňu a len tak ťa objala, pritúlila svoju hlavu na tvoju hruď a dýchala .. dýchala, dýchala. Pozerala filmy, chlipkala dobré pitie, cestovala a užívala si život, občas teda aj tie smiešne pohyby ...
Ale každé ráno nekompromisne zazvoní budík a ja vstávam.. zamrmlnem ježiiiiiš, uz zas je to tu !!
ty sa usmeješ a povieš..ježiš ťa voláá )))... áno som rada, že ma volá do nového a nového dňa, ale mocť ich tak žiť iba po svojom a nemusieť chodiť do práce... hmm, ale to bolo v inej rozprávke :D