Dotyk, ktorý sa nezabúda

Žena je často bytosť, ktorá cíti skôr, než si to sama prizná. Stačí pár správ, pár úprimných slov, trocha záujmu – a v jej vnútri sa začne niečo prebúdzať. Nie je to hneď láska, skôr jemné teplo, náznak očakávania, možno tichá nádej, že medzi ňou a mužom môže vzniknúť niečo viac než len povrchná konverzácia. Hoci vie, že ide len o písanie, city sa často prikradnú skôr, než by chcela.

A potom príde stretnutie. Chvíľa, na ktorú sa pripravuje – niekedy s nervozitou, inokedy s nadšením. Jednorázové, krátke, nenútené. Navonok to znie jednoducho, ale vnútro ženy zriedka býva jednoduché. Intimita pre ňu nebýva len fyzickým dotykom – nesie v sebe spojenie, blízkosť, pocit, že niekomu dovolila nahliadnuť hlbšie. Aj keď si hovorí, že to neberie vážne, že je to len moment, ktorý príde a odíde, často v tom nechá kus svojej citlivosti.

Práve preto býva ticho po stretnutí najťažšie. Keď sa muž neozve, žena to nevníma len ako fakt. Je to prázdno, ktoré po ňom zostane. Myšlienky sa vracajú k tomu, čo bolo, a ešte viac k tomu, čo už nie je. Premýšľa, či bola dosť. Či preňho stretnutie znamenalo aspoň kúsok to, čo pre ňu. Či sa necíti hlúpo, že verila slovám písaným počas dňa, úsmevu cez správu, alebo tomu drobnému záblesku nádeje, ktorý v nej vyrástol.

Nie každá žena to prežíva rovnako. Niektorá si to dokáže odžiť a pustiť z hlavy. Pre inú je to citová rana, ktorá pálí ešte dlho. No jedno je spoločné – žena málokedy dokáže úplne oddeliť telo od srdca. Aj ak ide o stretnutie „na jedenkrát“, v jej vnútri to často zanechá stopu. Možno jemnú, možno bolestivú. Ale skutočnú.

A keď po stretnutí zostane sama so svojimi pocitmi, uvedomí si, že to nebola slabosť. Bolo to len to, že vedela cítiť. A cítiť – to je vlastne jej najväčšia sila, aj keď ju mnohokrát bolí.