Cítiš sa niekedy divne?

Cítiš sa niekedy divne?

Ja v podstate ALL THE TIME… Neviem, už ani od kedy, možno to je od
základnej školy, kedy si zo mňa robili srandu spolužiaci… A nazývali ma
”buzerantom”. To bola v tedy taká bežná urážacia fráza. I keď v podstate
bola používaná len na niekoľko vytipovaných ľudí. Neviem prečo práve ja.
Podľa čoho si všimli že som iný ako oni. Bola to ich chyba? že som sa
začal pohrávať s takými myšlienkami? Alebo to bol len kúsok vývoja mojej
osobnosti?
Čím viac čas plynie, tým viac si to uvedomujem a snažím sa s tým
bojovať. Toto tajomstvo mám u seba už od základnej školy. Od čias, kedy
sme boli na telesnej výchove rozdelený do dvoch šatní, zatiaľ čo moji
spolužiaci nakúkali cez dvojmetrovú priečku do dievčenských šatní a
snažili sa vidieť čo najviac, ja som poškuľoval okolo seba. Možno som
nebol až taký nenápadný ako som si myslel. Nemôžem však povedať že som
mal zlé detstvo. Mal som všetko čo som chcel a potreboval. No niečo mi
chýbalo. Partia kamarátov, ktorá sa vykryštalizovala na základnej škole,
s ktorými som chodil von, zabával sa po poobediach, hrali sme divadlo a
množstvo iných vecí bola super. A ako to aj býva, našiel som si v nej
svoju prvú lásku. Naoko sme sa začali držať za ruky zo zábavy, no
prerástlo to do niečoho viac, avšak následne prišla stredná škola a
rozdielne mestá a stretávali sme sa len po víkendoch. Nakoniec to prešlo
až do štádia, kedy sme boli viac cudzinci. Boli sme spolu asi rok, avšak
čím dlhšie sme boli spolu, tým sme sa vzdiaľovali. Samozrejme ako to
býva, v takejto partii musí teda jeden preč. Žiaľ v tomto prípade som
obišiel ja. Na strednej škole som mal však novú partiu. Internátny
život, spolubývajúceho. Život, o ktorý sa delíte s ďalšími troma
rovesníkmi na dvoch izbách. V podstate sa poznáte z každej stránky. Ste
spolu v škole, na obede, večer. Trávite spolu tak veľa času, že si
poznáte dokonale svoje návyky. Ba dokonca aj čo si ktorý kedy myslí. V
tomto období môjho života, keď som každodenne videl kamarátov len v
spodnom prádle a snažil som sa nepozerať a nedať najavo že ma zaujímajú
iné veci ako ich. Mal som farebné myšlienky, ktoré mi nedali spávať.
Tajuplne som pozoroval ako spolubývajúci na druhej strane izby hlasno
dýcha. No vždy som vedel že toto tajomstvo si musím nechať len pre seba.
Moje okolie by to nespracovalo správne.
Pamätám si ako môj malý brat počul slovo gay v škole a nevedel si ho
vysvetliť. A tak sa na to spýtal rodičov pri spoločnom obede. Oni mu to
jemne vysvetlili, aby pochopil čo to znamená. Ďalšou otázkou zaskočil
ale predovšetkým mňa. “Čo ak je … gay?” V tedy som zatajil dych a
netrpezlivo som očakával odpoveď. Po nekonečných sekundách ticha sa
ozval ocino so slovami “Aj tak by sme ho mali radi” Naučenou obrannou
reakciou som sa pohŕdavo pousmial a tváril som sa že som celú túto
situáciu hodil za hlavu a nikdy viac sa k nej nebudem vracať. No
neustále mi znie v hlave. Viem že by to moji najbližší pochopili. No
neviem si predstaviť ako by som im to povedal.
Po strednej škole som sa predťahoval do “velkomesta”. Nová škola, nový
internát, zážitky, kamaráti. Vedel som, že za dverami študentskej izby
bude na mňa čakať spolubývajúci. Bol som v očakávaní a zároveň vo veľkom
strese. Už počas posledných bezstarostných prázdnin som sa skontaktoval
s niektorými novými spolužiakmi. A tak sa na internáte okamžite
sformovala nová partia kamarátov. Kamarátov, ktorých som začal skúmať a
objavovať ich postoje. Nájde sa medzi nimi niekto, komu sa budem môcť
zdôveriť? Zo začiatku to vyzeralo že možno nájdem osoby, ktoré ma budú
chápať, v partii som objavil aj rovnako orientované osoby ako ja. No
nenašiel som nikoho, s kým by som mohol zdielať svoje tajomstvo. Navyše
keď moje tajomstvo nieje že som Gay, ale Bisexuál. Po dvoch rokoch
štúdia som stretol osobu, osobu z inej fakulty, iného ročníka, iného
mesta. Osobu, ktorú by som nikdy nestretol, nebyť náhody. Rozumeli sme
si, našiel som v nej novú najlepšiu kamarátku. Veľmi rád som s ňou
trávil čas. Náš vzťah nakoniec prepukol do lásky a teda sme spolu začali
tráviť viac a viac času. Všetko bolo v poriadku a zistil som, že moja
orientácia nieje len čisto mužská alebo čisto ženská. Jednoducho
potrebujem pri sebe osobu, ktorú milujem a ktorá miluje mňa. Mali sme
však množstvo problémov a uvedomil som si, že ona nieje tá pravá. Tá
pravá s ktorou by som chcel byť do konca života. Ešte počas vzťahu som
začal opäť uvaťovať o iných možnostiach vzťahu ako o vzťahu so ženou. Po
čase sa samozrejme náš vzťah rozpadol a ukončil som to. Za ten čas som
ale zistil, že nemám v mojom blízkom okolí nikoho, s kým by som mohol
zdieľať toto tajomstvo. Najbližší kamaráti, s ktorými som sa bavil
takmer o všetkom a s ktorými zažívam jedny z najkrajších študentských
čias zastávajú názor, že byť iný a nehľadať len klasický partnerský
vzťah zložený zo ženy a muža je absolútne nechutné a neprijateľné. Keď
stretneme niekoho z nášho okolia, ktorý je takto orientovaný v momente
na neho spustia spŕšku posmešných a urážlivých komentárov za jeho
chrbtom. V tej sekunde sa cítim pri nich ako úplný cudzinec. Stratím
všetky slová a len bez názoru pozerám do steny. Občas uvažujem nad tým,
že všetkým poviem kto som a čo som, ale predstava že stratím všetkých
okolo seba, všetkých s ktorými môžem tráviť čas je pre mňa
nepredstaviteľná. Bojím sa to povedať čo i len jednej osobe v mojom
okolí. A stále ma to trápi viac a viac.
Určite viem, že by som chcel mať v budúcnosti rodinu. No neviem si
predstaviť mať ju na Slovensku s mužom, neviem si predstaviť ako by toto
moje tajomstvo zobralo moje okolie. Ako sa ku mne budú správať kamaráti.
Neviem si predstaviť ale ani ako dlho budem vedieť žiť s takýmto
tajomstvom. Neskutočne ma to desí a trápi.

Rozumiem ti , pretože mám rovnaký "problém" . Neviem , či je to stále aktuálne ale ... u mňa je to hlavne to či sa dokážem vzdať vecí ktoré ma držia pri zemi ak mi rozumieš . Všetko má svoju cenu a dve stránky . No priatelia či rodina ktorá by ťa opustila alebo zavrhla kôli tvojej orientácii či pohľadu na svet ťa nie je hodna . Je to veľmi komplikované a presne ťa chápem . Verím že už sa všetko dalo dokopy je to 5 mesiacov od tvojho priznania , ale ďakujem že si sa zveril btw kamoš budem rad keby si sa ozval . Môžme pokecať drž sa a nevešaj hlavu

Neboj sa seba môžeš ísť žiť do zahranicia

Človek (sa) hľadá celý život. A každý je originál. Nie si sám, čo sa vo svojom okolí neraz cíti, ako úplný cudzinec a tak ani radšej nehovorí, čo si myslí. Ale, však nemusíš žiť len na Slovensku. Sú aj viac open-minded miesta na svete. A okrem toho, uvidíš, že keď urobíš niečo, čoho sa teraz bojíš, že ten strach bol vlastne väčší, než to nakoniec bolo. No big deal. Ľudia si zvyknú, aj kamaráti, a žiješ ďalej slobodnejšie, tak ako chceš ty a nie tak, aby si vyhovel očakávaniam okolia. Zdá sa to niekedy ťažké, ale povedz si, či chceš žiť zvyšok života, tak ako chceš ty, alebo tak, ako (si ty mysliš, že) od teba chcú ostatní. To by bola škoda, nie?

Mam v hlave 1000 myslienok, len neviem ktorou zacat.

Hlavne vzdy bud sam sebou.....