Maturitná stretávka

Nepodarilo sa mi prísť ešte na žiadnu pomaturitnú stretávku. Buď som mal iné povinnosti, alebo sa mi skrátka nechcelo. Ale na túto som prišiel. Bol som zvedavý a už všetko ostatné, čo som mohol robiť, bolo ešte nudnejšie, ako stretnutie sa po dvadsiatich rokoch s ľuďmi, s ktorými som si nemal čo povedať už na škole.
Ako som predpokladal, všetko prebiehalo podľa plánu. Polovica ľudí neprišla, ti, čo prišli sa tešili z pripomienok na svoju mladosť a mali nútené naplánovanú dobrú náladu. Celkovo nemám rád veľa ľudí pokope, tak som vybavil len tie povinné rozhovory a prípitky, dal si večeru a plánoval sa vypariť. Nálada aj tak nebola nijako super. Pripomínalo mi to celé uškriekanú Julišu Hečkovú a jej pesničku o maturitnom table. Už som sa chcel nenápadne vzdialiť, keď si ku mne prisadla Martina. Dlho sme sa nevideli. Len o čosi menej, ako tých dvadsať rokov. Napriek tomu, že sme bývali blízko pri sebe, chodili sme spolu už do škôlky a potom aj celú základnú školu. Aj na gympel sme išli na ten istý, aj sme sedeli v jednej triede. Boli sme kamaráti, či skôr známi. Ona, premiantka triedy, ktorú sme všetci považovali za namyslenú biflošku. Ja osamotený flákač. Spoločne sme mali asi naozaj len to, že v rámci socialistického rovnostárstva pri rozdeľovaní bývania sme sa ocitli na tej istej ulici.
- Ahoj, čo ani neprídeš za nami? - začala veselou výčitkou.
- Snáď vidíš, ako má to tu baví. Veď ani na škole sme si nemali čo tak povedať. Myslíš, že som teraz zvedavý na všetky tie fotky deciek a dovoleniek a chválenie sa, kto to kam dotiahol?
Nebola v tom závisť, ani nič, skrátka môj svet bol úplne inde. Síce som sa na škole flákal, ale s učením, na rozdiel od väčšiny chalanov, som problém nemal. Zrejme za to môže moje vysoko nadpriemerne Í kvé. Naopak, poflakoval som sa viac so starou partiou zo základnej školy z našej časti mesta ako z kadekým, kto býval jeden tam a ďalší zas úplne inde. Nechcelo sa mi s nimi ani zoznamovať. Zrejme za to môže moje hlboko podpriemerné é kvé.
- Hm, veď ani ja si s nimi nemám čo povedať. Akurát s Evou sme ako tak v kontakte. Nejaký čas sme sa stretávali aj s Luciou, ale tej začalo šibať. Zobrala si za muža gamblera, keď prehral majetok, začala nám najskôr potichu a potom už aj nahlas závidieť. Nakoniec robila také scény, že sa s ňou nedalo vydržať a začali sme sa jej vyhýbať. Veď vidíš, ani sem nakoniec neprišla, aby nemusela nič vidieť, keď sa sama nemá čím pochváliť. Tak sa pochváľ aspoň ty!
- Tiež sa mi nechce chváliť. Žijem normálne. Žiadne ferrari v garáži. Len bavorák a ford – zasmejem sa.
- Vlastne si jediná, kto má tu úprimne zo všetkých zaujíma. Ostatní ma nezaujímajú ani úprimne, ani falošne. A ani ja ich. Pôjdem už.
- Počkaj.. idem s tebou.
- Nemusíš, veď sa bavíš.
- Nebavím. Idem. Vlastne si bol z celej triedy, teda z chalanov, jediný ako tak normálny. Aj keď si mi stále robil zle a liezol mi na nervy. Radšej si po tých rokoch pokecám s tebou, ako s ostatnými.
- To ma potešilo! Prečo si mi to nepovedala skôr?
- Vtedy to nedávalo zmysel a potom už nebola príležitosť. Veľa vecí som ti vtedy radšej nepovedala. Idem si zobrať veci.
- Odídeme spolu, nech majú o čom klebetiť?
- Jasné, nech to stojí za to!
O chvíľu sme už stáli na ulici. Mierne sa ochladilo, veď sa už vlastne takmer zotmelo.
- Kam pôjdeme? Chceš sa len tak prechádzať, alebo si ideme niekam sadnúť?
- Aj aj. Veď ma, si cháp!
Prechádzku takemr nočným mestom vediem k nábrežiu. Od vody ide mierny chlad, skoro nikto tu nie je.
- Nebojíš sa?
- Nie, čoho? Veď sme tu doma.
- Je ti chladno? - mám pocit, akoby kráčala o čosi bližšie ku mne. - Poďme si radšej teda niekam sadnúť. Snáď je ešte otvorená nejaká príjemná vináreň.
Našli sme, nebola tak ďaleko. Dali sme si po pohári suchého vína, asi najlepší liek na tú katastrofu gordon blv pol ryža pol hranolky, čo sme mali na stretávke. No tak hovor, čo máš nové za tých snáď osemanst rokov, čo sme sa nevideli?
- Nepripomínaj ten čas! Tak to letí!
- Vzdycháš, ako keby to bolo na tebe nejako vidno. Teda úprimne, vyzeráš ešte lepšie, ako vtedy.
- Dík. Aj ty. Ale to asi tou módou, vtedy bola príšerná. Povedz niečo ty.
- To sa tu budeme ponúkať? Poznáme sa skoro od narodenia, čurali sme do toho istého pieskoviska a teraz sa budeme ponúkať, kto začne? - zasmejem sa a pokračujem – No dobre. Narodil som sa v robotníckej rodine, na základnú školu som chodil na úplnom kraji sídliska, sedel som v lavici s chalanom, z ktorého sa stal najskôr mafián a potom politik. Či ako to bolo.
- Nerob si srandu. Ako teda žiješ? Mňa to zaujíma naozaj.
- Veď hovorím, normálne na naše pomery. Po gympli som už nešiel na výšku, našiel som si robotu v zahraničnej firme. Najskôr som tam robil takého poskoka pre všetko, potom správcu siete. Slušný plat, takže sa nebolo na čo sťažovať. Po pár rokoch sa už zahraničnému vedeniu nechcelo bývať na Slovensku, ponechali to v rukách dravému domácemu manažmentu a ja som za kvalitné odvedenú prácu sprevádzanú pikantnými poznámkami na ich neschopnosť mal zo dňa na deň dosť času na štúdium. Išiel som teda na vysokú, išla mi dobre.
- Škola má až tak nezaujíma. Si ženatý? Máš deti?
- Áno áno. Spovedaš ma ako na výsluchu. Bola si najinteligentnejšia baba zo školy. Povedal som ti predsa, že mám v garáži bavoráka a ford. Načo by mi prosím ťa bol ten ford? - zasmejem sa.
- Nevyklopím všetko naraz. Ani sa to nehodí, ani to nie je debata ale to trápne chválenie sa. Daj teraz niečo ty.
- Čo ja. Po gympli som išla študovať von. Do Nemecka. Po škole som sa zoznámila s jedným mužom z dobrej rodiny a už sa aj schyľovalo k svadbe, lenže z toho nakoniec zišlo. - zostane na kratučký moment ticho, ako by sa zamyslela. - Potom som sa vrátila sem. Mala som kontakty z Nemecka, skončila som v pobočke dcérskej firmy odtiaľ. Vydala som sa a mám syna.
- Ja dcéru.
- Ukáž fotku, vždy som chcela dcéru.
- A ja. - vyťahujem telefón a ukazujem Martine fotky z poslednej dovolenky.
- Máš peknú ženu. Aj dcéru. Ako sa volá?
- Dík. Kto teraz? Žena alebo dcéra?
- No keď už si začal, tak obidve.
- Diana žena, Martina dcéra.
Na okamih zastala zarazená, potom si uvedomila. Mám zvláštny pocit, akoby sme sa jeden druhému pozerali do očí o zlomok sekundy dlhšie, ako je vhodné.
- Po tebe?
- No, aj.
Zase okamih hlučného ticha. Využívam ho a objednávam ešte po pohári vína.
- Mohli sme si kľudne zobrať celú fľašu.
- Mohli. Neponáhľam sa.
- Kde máš rodinu? A ukáž fotky aj ty teda.
- Veď teba to nezaujíma.
- Oni sú oni a ty si ty. - pochopí narážku na spolužiakov. Ukazuje mi fotky. Chlap taký ten úspešný typ manažéra a syn tiež úspešný typ školáka a úspešný všetko.
- Hm. Ako sa volajú?
- Vlado a Vladko.
- Veľmi invenčné, - zasmejem sa – ale vlastne ani ja nemám čo hovoriť.
Konečne sa uvoľňujeme, nakláňame sa k sebe trochu bližšie. Prestávam vnímať okolie, lenže v tom do nášho stolíka vrazí postarší opitý pánko.
- Prepáčte – povie dosť opitým hlasom – taký pekný párik, prepáčte, nechcel som.. nechcel som vám narušiť tu krásnu manželskú idylku… aspoň niekto ju má…
Zrazu ani jeden z nás nevie, ako sa zatváriť a čo povedať. Upíjame z vína a snažíme sa nadviazať rozhovor, lenže akosi viazne. O chvíľu aj tak zatvárajú.
- Vieš čo, poďme ku mne.
- Kde máš chlapov?
- Išli k svokrovcom. Nevedela som, kedy sa vrátim, tak sme si výnimočne urobili samostatný víkend.
- Tak zoberiem ešte fľašu a poďme. Kde vlastne bývaš?
- Kúsok. V centre. Kto prosím ťa vypije toľko vína?
- Myslím, že aj ja. Máme si veľa čo povedať.
Kráčame mestom, jeho známymi a tisíckrát prejdenými a zároveň nepoznanými uličkami. Zabáčame do uličky, okolo ktorej som prechádzal takmer denne, keď sme s mamou išli od električky z jej práce na autobus cez rieku a potom už len kúsok domov. Zrazu sa to všetko javí také iné, akoby sa zmenili dimenzie, vzdialenosti. To, čo bolo kedysi dlhé, je krátke a to, čo bolo len pár zákutí a nároží, sa javí ako nekonečné dlhé. Kráčame vedľa najskôr vedľa seba, potom pri sebe. Nenáhodnou náhodou sa nám občasne a trvalo dotýkajú najskôr ruky, potom už aj ramená. Nakoniec sme tu, pseudobarokový dom, čert ber moju záľubu v umení, skrátka dom, ktorý má štýl, evidentnú históriu a zároveň súčasný život. Dom, v ktorom býva ona, Ona. Strácam prehľad o mieste, meste, súčasnosti, minulosti aj budúcnosti. Mám pocit, že kráčame nočným mestom bok po boku, lenže neskôr už bok pri boku. Ruky s anám stretnú už nezávisle úmyselne, až si neuvedomíme, že sa nám tie ruky vôbec občas nestretávajú, ale naopak, chcú nájsť jedna druhú.
- Chcel by som ti niečo povedať.
- Aj ja tebe.
Byt je nádherný. Klasický, vysoké stropy, vysoké dvere do každej izby, luxusné zariadenie, kombinácia starožitného meštianskeho štýlu s modernými prvkami. Mám rád vycibrený vkus, toto mi vyslovene vyráža dych,
- Daj to víno na chvíľu do mrazáku, je teplé. Pustíme si nejakú hudbu? Na čo máš náladu? Môže byť Sting?
- Áno môže, je super.
Sadám si do pohodlnej rozľahlej koženej sedačky. Vlastne ani sám neviem, čo tu robím. Martina sa však pohybuje po byte sebaisto, zjavne jej to tu nepripadá ničom výnimočne,
- Dáš si niečo?
- Prosím ťa, daj nejakú vodu do džbánu a čosi na zahryznutie. To víno snáď už bude, v najhoršom ho dáme zase naspäť. Bojím sa, že keď sa rozbehneme, ťa fľaša nebude stačiť.
- Neboj, máme tu slušnú zásobu.
- Bojím, nechcem ju načať.
- Už nebuď taký upätý. Uvolni sa.
- To mám začať prdieť, či čo?
- Ak ti bude pohodlne, tak aj to.
- Si zvláštna.
- Nie som. Len chcem, aby si sa cítil pohodlne a prijemne.
- Tu?
- Nie tu. Celkovo. Tu. Vieš. No..
- …
- Tak, tu. Skrátka v pohode. Ale samozrejme, niektoré veci oželiem.
- Ty si koza.. - zasmejem sa.
- No..
A zase to hlučné ticho, ktoré ničí ušné bubienky. Začínam mať pocit, ako keby som bol o dvadsať rokov mladší. Začínam mať zmätok v duši a viem, že o chvíľu začne aj zmätok v tele.
- Čo stále beháš, poď si aj ty sadnúť.
- Áno idem, ešte oriešky.
- Nebuď už taká perfektná. Vieš o tom, že krása dokonalosti je v jej drobných nedostatkoch?
- Čo tým myslíš?
- Myslím tým to, že pod opadaným stromom má byť opadané lístie a nie bezchybne pozametaný chodník. Už si konečne sadni a nebehaj tu. K pohode treba ja trochu neporiadku. Sterilita [patrí na chirurgiu.
- Ty si bol vždy krásne trefný,
- Zabijem sa? Zostalo mi to. A mám s tým stále väčšie problémy. Na škole to niektoré učky brali v pohode a iné kravy ješitné sa urážali. Teraz v robote aby som si dával pozor na hubu,
- Ešte že nie si môj podriadený.
- Čo vlastne robíš?
- Keď som prišla z Nemecka, ponúkli mi miesto v dcérskej firme. Slušnú pozíciu, šéfku oddelenia predaja. Zadarilo sa mi, po krátkom čase zo mňa chceli mať riaditeľku divízie. Po pár rokoch som sa stala členkou predstavenstva celého holdigu.
- Krásny úspech.
- No..
- Čo? Veď kariéra ako z učebnice, k tomu fešák muž a pekný syn a krásne zariadený byť.
- No… ak myslíš, že to je všetko..
- Nemyslím. Ale anu netuším, čo ešte si mám myslieť.
- Nechaj to tak, Povedz niečo o sebe.
- Veď som to povedal večer. Čo ešte?
- Ako si sponznal svoju ženu?
- Aj to som ti hovoril. Na škole.
- A ty muža?
- Na podnikovom večierku. Ako inak? Vlastne má ani nejko na prvý pohľad nezaujal, len neskôr sme sa dali do reči. Trochu nudný, trochu zaujímavý, nakoniec aj odvážny, keď má pozval na rande. No a toto z toho dopadlo. Čo ty? Kde si sa s ňou spoznal?
- Na škole. Bifľoška, najlepšia študentka z rôčika. Veď ani mne to nešlo zlé, bola to ťažká škola, vlastne sem esa tak nejko prirodzene dali dokopy. A bola aj pekná.
- Áno, je veľmi pekná.
- Áno, je.
- Čo si taký?
- Aký?
- Martin, poznáme sa skoro od narodenia. Cítim v tvojom hlase, že niečo nie je v poriadku.
- Všetko je v poriadku, čo by nebolo?
- Niečo nie je. Ale nebudem rýpať. Radšej si pripime na naše stretnutie. Som rada, že ťa zase vidím, pamätáš si na Jura zo škôlky? A Zdeno z našej triedy že skončil v base.
- Zdena som raz stretol v elektrické, tešil sa, že je na chvíľu vonku, Chudák. A debil. Nemal som o rád. Cuki, s ktorým som sedel v lavici, síce v tých mafiánskych vojnách vyletel do luftu, ale predsa to bol lepší a serióznejší kamoš, ako Zdeno. Minule som sa stretol s Braňom.
- A?
- Nič, vieš si predstaviť. Štyri prázdne frázy, spomienky na naše sídlisko a potom som bol vlastne rád, že som sa mal kam ponáhľať, je to zvláštne, ako sa z tých našich obdivovaných spolužiakov stala celkom otravná spodina.
- Hm.. povedz ešte niečo o sebe.
Upila si z pohára a tak mimovoľne sa o mňa oprela.
- Čo chceš vedieť?
- Všetko – zašepkala.
- To je na dlho. A potom aj ja budem chcieť vedieť všetko o tebe. Kde mám vlastne začať?
- Kde chceš, kde ťa počúvam, vraciam sa do nášho detstva.
- No dík. Mám pokračovať so svojim socíkovským životopisom?
- Ale no… - upila si z pohára a bližšie sa ku mne pritisla. - To víno je dosť ťažké, túžim sa mi chce spať. Môžem si na teba trochu ľahnúť?
- Jasné, že môžeš.
- No a hovor.
- Čo?
- Napríklad o žene. Ako ste sa dali dokopy?
- Veď som hovoril, na výške. Ani sám neviem ako. A Čo furt vyzvedáš? Hovor teraz ty!
- Čo ja.. Klasika. Princ a…
- ...a princezná.
- Prestaň.
- Prečo? Veď je to pravda. Dokonalá dcéra, šikovná, múdra, pekná, teraz už viem že si nebola bifľoška, ale že ti to naozaj pálilo. A pekná si bola vždy, len teraz si úplne krásna…
- Prestaň, nehodí sa to.
- Hodí. Si. Do riti, vždy si sa mi páčila.
- Ty si taký debil!
- Čo som povedal?
- Nič! Práve že nič!
- A?
- A aj vtedy nič!
- Kedy vtedy?
- Na gympli! A ja som na to toľko čakala! Tak si sa mi páčil, poznali sme sa tak dlho, pomáhali sme si… Cítila som niečo, ale ty si bol ako taký zaostalý… ani neviem čo.
- To...vážne?
- Áno. Celý ten čas som čakala, celý čas ťa dráždila, občas provokovala, aby si sa konečne prestal tak úžasne kontrolovať, aby si ma kdesi na prestávke chytil, vynadal mi, dal mi pusu, čokoľvek. Ale ty si bol iba taký slušný chlapec. Tak strašne som po tom túžila..! Nejako na mňa dolieha to víno. Môžem sa o teba trochu oprieť?
Neviem ani, čo povedať. - Jasné, áno…môžeš….ja...zaskočila si má. Neviem, čo povedať. Jasné, že môžeš.
- Som tuším pripitá.
- Nevadí, oddýchni si.
- Ty nepotrebuješ oddychovať?
Zosunie sa nižšie, z mojich nôh si urobí vankúš. Prikryjem ju dekou.
- Si taký úžasný. Je mi s tebou dobre. Vždy som po tomto túžila.
- Po čom? Po nedomýšľavom cvokovi?
- Prestaň. Si taký dobrý. Už asi trepem somariny. Ale..
Rozplače sa.
- Čo je? Čo som zas posral?
- Ty nič. Ja som posrala. Všetko. Hlavne sebe. Celý svoj život. Prečo si bol taký neschopný debil, že si o mňa neprejavil ani trošku záujmu? Vieš, ako som po tom túžila? Ako som na to čakala? Dala by som ti všetko!
Zrazu neviem, čo povedať. Zaskočilo ma to. Nikdy mi ani len nenapadlo, že najkrajšia spolužiačka s najlepšími známkami túži práve po mne.
- Asi to tak malo byť..- kokcem – Nebola by si tam, kde si teraz.
- Serem na to, kde som. Čo som? Úspešná managerka, šéfka, všetci v práci sú zo mňa posraní. A ten doma tiež. Pajác bez názoru. Bezo mňa by bol ničím. Cezo mňa som mu nanútila kontakty, dokopala som ho ku kariére. Bol úplne neschopný, ale keď sa mu začalo dariť, zrazu bol strašne nepostrádateľný, dôležitý, múdry.
- Ako si sa s ním vlastne zoznámila? Prečo si si ho zobrala?
- Ja.. ani neviem. Nebol zlý. Nie je. Snaží sa, je milý, starostlivý, ale nie je to chlap. Chápeš? Nemá názor. Robí, čo chcem ja. Asi preto, že vie, že mu to prinesie výhody. Ale ja už nechcem takého… nechcem ďalšie decko! Chcem normálneho rovnocenného partnera!
- Prestaň. A prestaň aj plakať. Nevieš, či vy som bol lepší. Vlastne sám neviem, či by som to dokázal. Je ťažké byť od teba lepším. Si úžasná, dokonalá. Čo som oproti tebe? Alebo oproti nemu? Nič. Keby sme sa dali dokopy, neodišla by si, nevrátila by si sa, nebola by si šéfkou..
- Serem na to, nič z toho nepotrebujem. Chcela som byť úplne normálnou milovanou a milujúcou ženou. Nepotrebovala som byť šéfkou. Chápeš?
- Chápem. Až veľmi dobre.
Objímem ju, pritiahnem k sebe. Utieram jej slzy.
- Môžem ti dať pusu?
- Už sa konečne prestaň pýtať a urob, po čom túžiš!
Naše pery sa spojili. Jemne, pomaly, v súlade so šerom v izbe a tichou hudbou. Napriek tomu sa v tej chvíli sa svet začal točiť naopak. V hlave sa mi spätne odvíjal film môjho manželstva, roky bez Martiny, roky vedľa nej, bez nej, až do obdobia detstva, kedy sme sa nepoznali. A potom zase do súčasnosti. Roky detstva, našich hier, naše školské časy, spoločné štúdium, spoločné učenie sa, spoločné cesty do školy, spoločné sedenie v jednej lavici, ktoré mohlo byť, ale nebolo, naša láska, po kotrej sme obidvaj atúžili, ale ani jeden z nás nedokázal povedať tomu druhému, ako ho ľúbi. Začal som v predstavách opravovať ten film a spolu s jeho lepčou verziou mi začali vlhnúť oči.
- Stalo sa niečo? - opýtala sa ma, keď to zbadala.
- Nie. Všetko je v poriadku. Teda nie je, ale veď chápeš.
- Chápem.
- Ty si vždy všeko chápala.
- A ty nie. Škoda.
- Viem. Lenže neviem, čo s tým teraz.
- Už nič.
- Nemôže to predsa takto skončiť.
- Nemôže, ale musí. Nemôžme predsa rozbut dve rodiny len preto, že si myslíme, že vieme, dúfame, čo ja viem čo, že skratka to takto malo byť. Už je neskoro.
- Ľúbim ťa. Vždy som ťa ľúbil. Len sa mi zdalo, že si bola pre mňa príliš nedostupná.
- Mal si byť odvážnejší. Strašne som na to čakala. Ale nedočkala som sa.
- Svitá.
- Zasa zahováraš.
- Áno. Musím.
- Prečo? Veď mi povedz, čo chceš.
- Nemôžem.
- Povedz. Veď už sme si povedali všetko.
- Všetko nie.
- Čo sme si nepovedali?
- Napríklad to, že by sme sa mali pomilovať. Alebo aspoň ja po to m túžim.
- Aj ja.
- Čo nám v tom teda bráni? -snažím sa ju zobrať do náručia. Nepomáha mi v tom. Nebráni sa, ale nepomáha.
- To nejde. Je neskoro.
- Ako neskoro? Vyspíme sa cez deň.
- Nie tak. Omeškal si sa o veľa rokov.
- Veď to môžme napraviť teraz…!
- Nemôžme. Už to nejde. Prepáč. Dlho som po tebe túžila. Miliónkrát som si ťa predstavovala nado mnou. Ale už to nejde. Nemôžme to urobiť. Pochop. - rozplače sa, - Asi by bolo lepšie, keby si už išiel.
Zostal som zamrznutý aj obarený.
- Túžim po tebe. Už dlho. Čo mám robiť?
- Teraz už nič. Je neskoro. Prepáč. Možno som ťa mala vtedy postrčiť. Lenže sama neviem. Tiež by si bol len ďalšie dieťa?
- Nebol! Naozaj sa nepomilujeme?
- Lenže si bol. Choď už prosím ťa. Neboj sa, to prejde. Do ďalšej stretávky je veľa času. A neviem, či vôbec na ňu prídem.
- Asi ani ja. Môžem ti dať ešte aspoň pusu?
- Môžeš. Ale potom už prosím choď.
- .