Nieje dážď ako dážď

Dodnes na ňu spomínam. Keď vonku prší, sadnem si na verandu a počúvam kvapky bubnújuce na strechu domu. V tej chvíli sa mi všetko znovu vráti. V spomienkach vidím jej nádherný úsmev, počujem jej hlas, cítim jej vôňu a na koži cítim jej dotyky. Bolo to jedno horúce letné ráno. To ráno som šiel kade som nemal a stretol tú, ktorú som mal stretnúť už dávno. Horúca noc a mne sa tak zle spalo. Celú noc mi bolo príšerné teplo a práve v tú noc kedy som sa potreboval vyspať mi vypovedala klimatizácia. Ráno som bral dolámaný. Ledva som rozlepil oči a svoje unavené telo dotiahol do sprchy. “Ach, konečne trochu chladu”, povedal som si. Sprcha bola studená ale osviežujúca. Aj keď sa únava spôsobená nedostatkom spánku len schovávala za studenú sprchu. V hlave som mal jasný plán - utiecť z civilizácie. Do prírody, do hôr. Kde líšky dávajú dobrú noc a vtáky sa otáčajú ako na konci sveta. Zranené srdce bažilo po ničím nerušenej samote a hlava potrebovala hukot vetra v korunách stromov pre triedenie myšlienok. Navliekol som sa do turistických nohavíc, hodil tričko na seba, na chrbát zavesil turistický batoh poctivo pobalený už niekoľko dní. Pri obúvaní topánok ma čosi zarazilo. “Pre istotu”, povedal som si a zo tri krát som na seba strekol z fľaštičky parfému. Sadol som do auta. Rozmýšlaľ som že kam vlastne pôjdem. “Ako vždy”, povedal som si a vyrazil som. Ako vždy pre mňa znamená - kam ma kolesá zanesú a oni ma niesli stále ďalej a ďalej. Keď som vychádzal po starej ceste z Trnavy na okraji cesty stála žena. Ako som sa ku nej približoval hlavou mi prebleskovali myšlienky jedna za druhou: “Zastaviť či nezastaviť, toš to je otázka”,”Uvedom sa chlape, zastavíš a spoza stromu vyjde celá partia chlapov že ona je ich kamarátka a idú s ňou, alebo ešte lepšie eskorta, nerob to! Nezastavuje a choď ďalej!”, “Čo keď je to známa vražedkyňa a ty len o nej nevieš a ona ťa uškrtí, čo ja viem napríklad silonkami ?”
Napriek negatívnym myšlienkam, ktoré asi pramenili z nedostatku spánku som zastavil stiahol okno a slušne pozdravil. “Dobrý deň slečna, potrebujete odviezť ?”
“Áno potrebujem … do Trenčína”, usmiala sa a pozerala na mňa.
“Tak to máte šťastie lebo idem práve na ten smer”, usmial som sa aj ja. V skutočnosti som chcel ísť obkľukov na Nitru ale padlo mi vhod mať približný cieľ jazdy. Naklonila sa k otvorenému okienku a opýtala sa: “Ale nieste, masový vrah ani iný vrah že ?” S nesmelým úsmevom a psími očami pozrela do tých mojich. “Poteším Vás slečna, niesom vrah, zabíjam len muchy a pavúky púšťam na slobodu”. Zasmial som sa. “Hoďte si batoh do zadu na zadné sedadlo, aspoň tomu môjmu tam nebude smutno”, rýchlo som dodal. Slečna otvorila zadné dvere hodila batoh na zadné sedadlo za spolujazdcom a sadla si ku mne dopredu na sedadlo spolujazdca. Vyrazili sme. Hodnú chvíľu bolo ticho, keď tu neznáme dievča prerušilo ticho a z neznámej sa stala Miška. Od tej chvíle sme sa rozprávali až po Trenčín.
“Kam ťa mám odviezť ?” Opýtal som sa jej.
Pozrel som na ňu a videl som že sa jej moc nechce ísť preč. “Stačí tu niekde na zastávke, keď ma vysadíš”, smutným hladom poznamenala. Zastavil som na zastávke a opýtal som sa: “počuj ak by si mala čas, chcel by som sa tu v okolí ísť niekde prejsť, potrebujem si vyčistiť hlavu a uvítal by som tvoju spoločnosť, pretože tvoje slová potláčajú moje chmurné myšlienky.” Usmiala sa. Usmiala sa tak nádherne, že aj to najzmrznutejšie srdce by sa pri pohľade na jej úsmev muselo okamžite roztopiť. “Tak poďme, ukážem ti moje najobľúbenejšie miesto.”
Vyšli sme autom pár kilometrov za Trenčín a dostali sa na lesnú cestu. “Kamže to ideme ? Nechceš ma tu dúfam niekde zakopať ?” S úsmevom som sa jej opýtal. Zasmiala sa. “Nie nechcem, veď kto by ma odviezol späť ?” Potmehúcky sa usmiala. “Ešte kúsok je tam také malé parkovisko, tam zaparkujeme a vyrazíme odtiaľ peši.” Dodala. Prišli sme na parkovisko, vybrali batohy z auta. Otvoril som kufor a v tom momente akoby to bolo načasované na sekundu začalo liať ako z konvy. Rýchlo sme hodili batohy do kufra a skočili do otvorených dvier na zadné sedadlá.
So smiechom sme zatvorili dvere. “No prechádzka nám asi nieje súdená”, povedala so smiechom. Začali sme sa rozprávať. Spomínala kde všade bola a ja som ju v nemom úžase počúval. “Počuj, malým fakt dobrý parfém, môžem si privoniať ? Čo je to zač?” Naklonila sa ku mne a ja som cítil jej dych na svojom krku, cítil som aj jej vôňu, ktorá bola nádherná. Ako sa vzďaľovala otočil som hlavu a pozrel som rovno do očí. Videl som v jej očiach krásu. Neskutočnú krásu. Cítil som ako sa jej vzrušením trasie každý sval, tak jemne že to nebolo ani vidno ale cítil som to. Nesmelo som jej priložil ruku na tvár. S dôverou zatvorila oči a začala ma bozkávať. Napriek mojemu veľkému úsiliu som neustrážili svoje ruky, ktoré jej začali blúdiť po tele. S každým ďalším dotykom sa jej zrýchľoval dych aj tep. Ja som dýchal jej vôňu a ona tú moju. Bez toho aby som si to uvedomil, v opojení jej bozkov, som jej rozkopol pod tričkom podprsenku. Okamžite sa odtrhla a nachvíľu som mal pocit že svojou horlivosťou som pokazil celý tento dokonalý výlet. Ale ona sa znova usmiala a ja som hneď vedel čo robiť. V sekunde si vyzliekla tričko aj s podprsenkou. Ohromený jej rýchlosťou som si tiež vyzliekol tričko. Znovu še sa bozkávali. Dážď bubnoval na strechu auta, jej sladké pery bozkaváli tie moje a ja som cítil každý pohyb jej tela. Jej prsia na mojom tele. Ani neviem ako ale zrazu som mal rozopnuté nohavice a jej šikovná ruka už blúdila v mojich boxerkách. Keby som v tej minúte mohol kričať od vzrušenia tak by som kričal. Rozkopol som jej nohavice a jedným ťahom aj s nohavičkami stiahol až ku kolenám až kam sa dalo. Vášnivo sme sa bozkávali a akrobaciou hodnej svetových artistov sa snažili vyzliecť do naha jeden druhého. Keď sme boli nahý, začala ma bozkávať na krk. Vášnivo, ako na ústa. Bozky padali čoraz nižšie a nižšie. Ja som slasťou privieral oči. Každý jej bozk na moje telo bol anjelským pohľadenim. Chcela sa dostať až dole medzi moje nohy ale v aute na zadných sedadlách je predsa len málo miesta. A tak Miška s mrštnosťou divokej šelmy sa razom otočila naopak. Zrazu som mal pred sebou jej rozkrok. Dva krát ma ponúkať nemusela. Čo mi dala to sa jej vrátilo. A ešte o kúsok viac. Čím viac som počul jej vzdychy, tým viac ma to vzrušovalo a tým viac som sa ju snažil potešiť a priviesť k vrcholu. Zrazu, s rovnakou mrštnosťou ako predtým sa otočila a pošepkala mi do ucha: “Nikdy som sa nemilovala v daždi na tráve a chcem to skúsiť.” Usmiala sa rovnako sladko ako predtým. Vzal som ju za ruku. Otvoril som dvere. V ten nádherný júlový deň padal naozaj teplý dážď. Držiac ju za ruku vystúpil som z auta a ona išla zamnou. Zatvoril som dvere. Potom ma zase ona zobrala za ruku na miesto kúsok od auta. Položil som ju opatrne na mäkkú nahriatu trávu. Na telá nám padal teplý dážď. Už to nebolo o vášni a o vzrušení. Už to bolo o nás. O tom ako si užívame dotyky jeden druhého. Ako sa pomaly bozkávame. Ako mi jemne nechtami do chrbta vrýva svoje meno. Ako ju hladim po tele, pozeráme si do očí a bozkávam ju na krk. Pomaly rozsiahla nohy. Pozrela na mňa. Podoprel som jej hlavu mojou rukou a druhou rukou som spojil s tou jej. Pomaly a nežne som vnikal do nej. Každý pohyb, každý záchvev v nej vyvolával vlny rozkoše. Až nakoniec ma obdarovala tým najkrajším pohľadom, keď sme spolu dosiahli vrchol. Keď naše vzdychy dosiahli súzvuk, naše duše boli jedna a ten spletenec tiel sa nedal už nijako rozdeliť. Po odznení dlhých kŕčov z vrcholu som ju vzal na ruky a odniesol do auta. Vybral som deku, Mišku vzal do náručia a obidvoch ako sme boli zabalil do deky. Zaspával som s vôňou jej vlasov. Keď sme sa zobudili …
Prepáčte, volá mi Miška. Máme dohodnutý ďalší výlet. Tento krát Tatry. Snáď už bude pekné počasie … alebo hádam bude zase pršať ? .. ;)

LN