Hnev ženy

„Ahoj prdelka.“ – počujem za sebou mladý hlas, keď prechádzam okolo partie mladíkov postávajúcich pri lavičke, potom len hurónsky smiech. Nechcem sa zastaviť a tak kráčam bez povšimnutia ďalej.

„Prdelka? A ty nevieš, že je slušnosť odpovedať?“ – znova započujem mladíkov hlas a smiech. Tentoraz už zastanem, ruky zovriem v päsť, v duchu narátam do päť, v tvári nahodím milý výraz a otočím sa.

„Kto to povedal? “ – opýtam sa bez štipky akejkoľvek emócie a hrdina, ktorého bolo najviac počuť, sebavedome ukázal prstom na seba. „To ty si ten somár? Už len veľké uši ti chýbajú.“ – vyslovila som nahlas a mladíci okrem hrdinu sa rozosmiali.

„Prdelka chce byť vtipná.“ – poznamenal hrdina ironicky. Podišla som k mladíkovi bližšie. V jeho očiach blčali plamene, presne ako v tých mojich, a keď sa jeho pozornosť sústredila na moje oči, priložila som mu dlaň na rozkrok a silno stlačila.

„Čo ti jebe? Pusti ma.“ – zvýšil na mňa mladík hlas, v ktorom bolo počuť náznak bolesti. „Ale, ale, prdelka už snáď nie je vtipná?“ – ironicky som poznamenala a stlačila jeho rozkrok ešte silnejšie.

„Robte dačo, vy tupci.“ – mladík zakričal na kamarátov. „Sorry brácho, hnev ženy je ako v lese počas búrky stáť.“ – vyslovil jeden z nich a všetci spravili tri kroky dozadu. „Ako vidíš, zostal si v tom sám.“ – zašepkala som, hlavou sa k nemu bližšie naklonila a moje pery sa letmo dotkli jeho ucha.

„To už nie je vtipné. Pusť ma.“ – zúfalo sa snažil vymknúť zo zovretia svoj rozkrok, ale akoby ho akási magická sila držala a nepustila. „Stále som nepočula ospravedlnenie, ty somár.“ – potichu som vyslovila.

„Pr...pr...prepáč, ospravedlňujem sa.“ – zakoktal. „Veď preto!“ – poznamenala som a pustila jeho rozkrok zo zovretia. Zdalo sa, že odchádzam, no znova som sa k nemu naklonila. „Ešte sme spolu neskončili. Tvoj čas sa kráti. Sám za mnou prídeš.“ – pošepkala som mu do ucha a kráčala preč.

Po chvíli som sa však otočila, hrdinu si premerala od hora nadol a zrak vrátila späť na jeho rozkrok. V tom som sa začala nahlas smiať, odvrátila od neho zrak a pokračovala v ceste.

Hrdinovi sa zdalo, že jej smiech znel parkom ako vzdialená ozvena aj po tom, čo sa stratila v hmle a ozýval sa spolu so zvukom padajúceho lístia zo stromov.

„Videli ste jej oči? Mala v nich oheň.“ – vyslovil v panike hrdina, ale ihneď pochopil, že je v centre nezáujmu. Pozrel sa na kamarátov a videl, ako sa všetci dívali za ženou, ktorá len pred chvíľou držala jeho rozkrok v zovretí.

„A vy čo, idioti?! Čo ste nič neurobili?!“ – naštvane na nich skríkol hrdina. „Nechceli sme rušiť vašu intímnu chvíľu.“ – vyslovil jeden z nich a zasmial sa tak, akoby práve povedal vtip storočia.

„Ty si idiot.“ – ironicky poznamenal hrdina držiac sa stále za rozkrok a nemohol sa ubrániť pocitu, že niečo medzi jeho nohami sa zmenilo.