V ten deň bolo sparno. Bratislava dýchala letom, ulice vibrovali a ja som si do poslednej chvíle nebol istý, či príde. Písali sme si len pár dní, no slová medzi nami preskakovali ako iskry po kábli pod napätím. Na “amateroch” bola priama, odvážna a presne vedela, čo chce. Tak ako ja. A na káve to bolo jasné – nešlo len o sympatie, ale o túžbu. Zakázanú, dusivú, a tak príťažlivú.
O dve hodiny neskôr sme už stáli pred starším bytovým domom neďaleko Trnavského mýta. Hodinový byt. Čistý, decentný, voňavý, s veľkým zrkadlom oproti posteli. Dvere sa za nami zavreli a hoci sme sa ešte ani poriadne nedotkli, napätie medzi nami sa dalo krájať.
Bez zbytočných slov sme si sadli oproti sebe. V očiach mala niečo, čo som nevedel prečítať – hravosť, výzvu, možno chuť posunúť veci ďalej než bežní milenci. Priblížila sa, sadla si mi na stehná a potichu zašepkala: „Nezľakni sa.“
A vtom to urobila. Oplula ma do tváre. Nie s odporom. Nie s pohŕdaním. Ale pomaly, cielene, perverzne. Akoby skúšala hranicu – moju aj svoju. Ostal som zaskočený len sekundu. Neviem, čo sa vo mne preplo, ale v tej chvíli ma to neskutočne vzrušilo. Chytil som ju za krk, pritlačil si ju k sebe a začali sme sa bozkávať tak, ako sa to nerobí doma – nie z lásky, ale z čistej, nespútanej túžby.
Naše jazyky sa preplietali, dych sa zrýchľoval, ruky boli všade. Ochutnal som ju, kým ležala so zatvorenými očami a prstami mi hrýzla rameno. Jej chuť, jej vôňa, to všetko vo mne niečo prebudilo. A keď som sa vrátil späť k jej perám, tá zmes – jej a mojej chute, potu a slín – bola ako droga. Vášnivé bozky pokračovali, dlhé, hladné, stále silnejšie, akoby sme sa báli, že o chvíľu sa všetko skončí a my už nebudeme mať ďalšiu príležitosť.
A možno aj nebude.
