Nebola to krehká dievčina.
Jej krása si nárokovala priestor.
Každým krokom z nej vyžarovala istota, ktorú Alfréd nikdy predtým pri ženách nezažil.
Prišla k nemu bližšie a kým on stál neisto, ona mala istotu v každom kroku.
Zastala tak blízko, že cítil jej vôňu.
Jemnú, ženskú, ale zároveň nebezpečne príťažlivú.
Potichu si sadol do starého koženého kresla v rohu izby.
Akoby sa chcel zakliesniť medzi istotou minulosti a neznámeho prítomného okamihu.
Dianna si sadla oproti nemu.
Pohodlne opretá v kresle s priamym pohľadom, ktorý sa mu zarezával hlboko pod kožu.
Alfréd nikdy nebol mužom, ktorý by sa vedel poddať.
Celý život staval na disciplíne, pravidlách a zdravom rozume.
On – muž so šedinami, skúsený životom, no od prvej chvíle čo ju videl nesvoj.
Ona – mladá žena s neprehliadnuteľnou energiou, ktorej hlas bol jemný, ale tón výrazný.
„Poď bližšie a pozri sa na mňa,“ pošepkala.
Poslúchol.
V jej očiach sa zrkadlila hra, do ktorej vstúpil už len tým, že sa neodvážil odporovať.
Po prvýkrát v živote mal pocit, že nemusí všetko držať pevne vo svojich rukách.
Bol voľný práve tým, že sa jej oddával.
Cítil, ako sa v ňom čosi láme.
Ako sa z muža, ktorý vždy vládol, stáva muž, ktorý túži byť vedený.
Dotkla sa jeho ramena a nežne ho zatlačila späť do kresla.
„Tu je tvoje miesto,“ zašepkala a prsty jej jemne sklzi po jeho hrudi.
Dych sa mu výrazne zrýchlil.
Ruky mal voľné, no ani nepomyslel na to, že by jej odporoval.
„Vieš, čo sa mi na tebe páči?“ naklonila sa k nemu a šepkala do ucha:
„Že si silný a krásny, no predsa sa vieš podriadiť, keď stretnem tvoj pohľad.
Si krásny vo svojej sile, ale ešte krajší budeš, keď ju odložíš.“
Jej hlas bol jemný, ale vládol mu.
Jej dlane sa pomaly kĺzali ďalej po jeho rukách, zatiaľ čo on zatváral oči a nechal sa viesť jej dotykom.
Cítil, ako sa každým okamihom viac stráca vo svete, ktorý stvorila iba pre nich dvoch.
Svete, kde bola ona vládkyňou a on sa dobrovoľne vzdal kontroly.
Keď ho prvý krát vášnivo pobozkala, bolo to ako iskra, čo zapálila starý oheň.
Prebudila sa v ňom silná túžba, ktorú dávno považoval za spomienku.
A v nej zas rozkvitol pocit moci a nehy v jednom.
Vzácna rovnováha, ktorá spájala ich rozdielne svety do jedného.
„Dnes nebudeš nič hovoriť,“
prešla mu rukou po krásnych, strieborných vlasoch
„iba cítiť.“
Alfréd, muž s minulosťou plnou kontroly, zavrel oči.
V tej chvíli vedel, že našiel niečo, po čom túžil celý život.
Spojenie, ktoré bolo rovnako nežné ako dráždivé a rovnako romantické ako nebezpečne príťažlivé.
