Miro sa po rokoch anonymného písania stretáva v kaviarni so svojím záhadným Pánom, ktorý mu vloží kožený obojok a v luxusnom butiku ho oblečie do celotelového latexového obleku. Ich vzťah započína novou, vlastniacou dynamikou.
iro stál pred obrovskými sklenenými dveřmi obchodného domu, kde sa za nimi hemžili stovky ľudí. Vnútri sa linul tlmený šum hovorov, smiechov a občasného zvonenia pokladní. Bol nervózny, ale zároveň plný očakávania. Po rokoch anonymného písania s mužom, ktorého poznal len ako Pána, sa konečne mali stretnúť tvárou v tvár. V rukách svíral starú koženú tašku, v ktorej mal len základné veci – mobil, peňaženku a kľúče. Oblečený bol skromne: vyblednuté rifle, staršia biela košeľa s malým nášivkou na hrudi a opotrebované tenisky. Viedol si to, čo si mohol dovoliť, ale jeho mysľ bola už dávno inde – v svete, kde latex priľne k telu ako druhá koža, kde sa poddanie stáva umením.
Vstúpil doavnútra a hneď ho obklopila vlna tepla a vône kávy, pečiva a parfémov. Podľa inštrukcií mal ísť do kaviarne v prvom poschodí, kde ho čakal. Escalátorom sa vybral hore, pričom sa mu zrýchlil tep. Kaviarňa bola moderná, s čiernym nábytkom a tlmeným osvetlením, ktoré vytváralo intimnú atmosféru. Uprostred jedného stolíka ležal čierny kožený obojok – poznávacie znamenie. Miro sa zhlboka nadýchnul a prišiel bližšie.
Za stolíkom sedel muž, ktorého vzhľad ho okamžite fascinoval. Bol vysoký, v elegantnom tmavom obleku, ktorý podčiarkoval jeho štíhlu, ale svalnatú postavu. Vlasy mal krátko ostrihané, tmavé ako noc, a oči – studené, priame, plné autority. Keď Miro zastavil, muž pozvedol pohár kávy k ústam a pomaly usrkol, pričom ho pozoroval s nečítateľným výrazom.
„Ty si Miro,“ konštatoval muž hlbokým, klbkovitým hlasom, ktorý sa Mirovi zarezal priamo do kostí.
„Áno, pane,“ odpovedal Miro uctivo, sklonil hlavu a ruka mu samovoľne sklznula k stehnu, kde sa mu prsty nervózne zahryzli do látky riflí. „Ďakujem, že ste ma pozvali.“
Muž kývnul smerom k protiľahlému kreslu. „Posadz sa. Káva je objednaná.“
Miro poslušne klesol na miesto, pričom cítil, ako sa mu pod košelou začína tvoriť tenká vrstvička potu. Čakal, že muž začne hovoriť, že mu povie svoje meno, ale ten len mlčal, pozoroval ho a občas prešmykával pohľadom po jeho tele, ako by ho hodnotil. Keď prisla servírka s kávou, Miro si všimol, ako mužov pohľad sklznul na jej nohy obute v čiernych lodičkách s vysokými podpatkami. Miro sa zamyslel, či by niekedy mohol nosiť niečo také… ale rýchlo tú myšlienku zapudil. Bol tu z iného dôvodu.
Káva bola výborná – silná, horká, s náznakom karamele. Miro ju pil pomaly, pričom cítil, ako mu každý doušok zahrieva hrdlo. Muž proti nemu sa ani nehnul, len ho pozoroval s poloprehrývaným úsmevom, ktorý Mirovi spôsoboval mravenčenie na koži. Keď Miro odložil šálku, muž sa predklonil, oprel si bradu o zložené prsty a povedal:
„Mám pre teba prekvapenie.“
Miroho srdce vynechalo. „Pre… prekvapenie, pane?“
Muž sa usmial, ale bol to chladný, kalkulovaný úsmev. „Áno. Ale najprv musím vedieť, či si ochotný splniť moju podmienku.“
„Akákoľvek,“ vydechol Miro bez váhania.
Muž sa narovnal a z tašky vedľa seba vytiahol čierny kožený obojok – rovnaký, ako ten na stolíku, ale tentoraz s kovovým kroužkom uprostred. Miroho dych sa zrýchlil. Vedel, čo to znamená. Vedel, že od tohto okamihu už nebude ten istý.
„Zožni sa,“ prikázal muž a Miro poslušne klesol na kolená. Cítil, ako sa naňho upiera pohľad ostatných hostí, ako niekto zašepká, niekto sa zasmieje. Bol mu to jedno. Jediné, čo vnímal, bol dotyk mužových prstov, keď mu obojok pripevnil okolo krku. Koža bola mäkká, ale pevná, a keď muž zatiahol za pretvárač, Miro cítil, ako sa mu obojok stiahne, až mu stlačil hrdlo do miernej nepohodlnosti. Bol to perfektný pocit – pocit vlastnenia.
„Vstaj,“ prikázal muž a Miro sa pozvolna dzvihol. Keď sa narovnal, muž ho chytil za obojok a pritiahol k sebe, až sa ich tváre takmer dotýkali. „Odteraz si môj. Rozumieš?“
„Áno, pane,“ zašeptal Miro, očami upretými do mužových.
Muž ho pustil a vstal. „Pojď.“
Miro ho nasledoval, pričom cítil, ako sa mu obojok tlačí do kože pri každom pohybe. Ľudia sa na nich pozerali, niektorí otvorene, iní skryte. Slyšal šepot: „Co je to za divadlo?“, „Ten chlap má obojok jako pes…“ Ale Miro neodpovedal. Neobracal sa. Jeho pohľad bol upretý len na mužov záda, na to, ako sa mu oblek priľahne k telu pri každom kroku.
Prešli cez celý obchodný dom, až sa dostali do vedľajšieho pavilónu, kde bolo menej ľudí. Zastavili sa pred obchodom so špeciálnym tovarom – výklad bola vyplnená latexom v rôznych farbách, korzetmi, maskami a obuvou, ktorá vypadala, ako by bola stvorená pre bohov. Miro sa zadržal. Vedel, čo príde.
Muž sa naňho obrátil a jeho pohľad bol neúprosný. „Vnútri máme oblečenie, po ktorom si túžil. Chceš ho?“
Miro kývnul, hrdlo mu stiahol nával vzrušenia.
„Dobre. Ale najprv sa musíš vyzliecť. Tu. Predo mnou.“
Miroho dych sa zrýchlil. V obchode bol ešte jeden muž – predavač, ktorý sa na nich pozeral s úsmevom. Bol to starší pán, s bradkou a priateľským výrazom, ale Miro vedel, že tu nie je od toho, aby mu pomáhal. Bol tu ako svedok.
„Tu?“ opakoval Miro nesmierne.
„Áno. Tu,“ potvrdil muž a jeho hlas neponúkal žiadnu diskusiu.
Miroho prsty sa roztriasli, keď začal rozopínať košeľu. Cítil, ako sa mu tváre pália hanbou, ale zároveň ho prechádzalo teplo, ktoré sa mu šírilo od brucha nižšie. Košeľa dopadla na zem, nasledovali rifle a tenisky. Keď stál pred nimi len v boxerkách, muž prikázal:
„Všetko.“
Miro stiahol aj ich. Bol nahý, vystavený, zatiaľ čo predavač si ho prezieral s profesionálnym záujmom a jeho pán ho pozoroval s chladným uspokojením.
„Otoč sa,“ prikázal muž.
Miro poslušne udrobil kruh, cítil, ako mu vzduch štekoce po nahom tele. Keď sa znova postavil čelom k nim, muž kývnul na predavača, ktorý zmizol vzadu a za chvíľu sa vrátil s balíkom čierneho latexu.
„Toto bude tvoje,“ povedal muž a podal mu kombinézu. Bola to úplná, celotelesová sada – s dlhými rukávmi, nohavicami a vysokým límecom, ktorý sa mal pripojiť priamo k obojku. K tomu priložil aj nové, leskle čierne putá na zápästia a čliaky, ktoré sa dali pripevniť k kombinéze.
„Obleč si to,“ prikázal muž.
Miro vzal kombinézu do rúk a cítil, ako je materiál hladký, ale pevný. Vedel, že keď sa raz dostane dovnútra, bude to ako druhá koža – neúprosná, neoddeliteľná. Predavač mu pomáhal, najprv mu natiahol nohavice, ktoré mu obopli nohy ako druhá koža, stiahli mu ihlicu a vtlačili mu varlatá nahor. Potom prišla horná časť, ktorá mu obalila trup, paže, až mu rukávy dosiahli k zápästiam. Keď mu predavač zatiahol zip na chrbte, Miro cítil, ako sa latex priľne k jeho telu, ako ho stláča, ale zároveň ho drží. Bol to pocit, po ktorom túžil roky – pocit, že je obalený, vlastnený, chránený.
Predavač mu nasadil nové putá, ktoré sa pripojili k manžetám na rukávoch, a potom nový obojok – tentoraz z toho istého materiálu, s kovovým kroužkom vprede. Keď bol hotový, muž obišiel Miro okolo, prezieral si ho z každého uhla.
„Perfektné,“ zamrmal spokojne. Potom sa obrátil k predavačovi. „Zabalte mu staré veci. Už ich nebude potreovať.“
Miro cítil, ako mu srdce buší v hrudi. Vedel, že to je definitívny moment – bod, od ktorého už nie je cesty späť. Muž sa k nemu priblížil, chytil ho za bradu a pritiahol si ho blízko.
„Odteraz si gumak,“ povedal mu do ucha. „Moje gumové dieťa. Moje vlastnenie. Rozumieš?“
Miro kývnul, očami plnými sliez. „Áno, pane,“ zašeptal. „Patrim vám.“
