(Táto poviedka je vymyslená a všetky osoby v ňom tiež. Akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami je takisto čisto viac ako náhodná. )
Odišiel som od nich s telom, ktoré ešte stále žilo svojím vlastným, cudzincom diktovaným rytmom. Každá bunka kože si akoby uchovávala odtlačok ich prstov – jeho hrubé, isté, takmer bezcitné zovretie, jej presné, chladné nechty, ktoré vedeli presne tam, kde je hranica medzi slastným mrazením a skutočnou bolesťou. V ušiach mi ešte znela ich nízka, hlboká, takmer rodinná harmónia smiechu, keď ma rozväzovali. A tie slová, čo mi vtláčali do kože ako horúce pečiatky: „Ak budeš chcieť pokračovať, vieš, kde nás nájdeš.“ Cesta domov bola nekonečná. Každý kilometer som sa sám so sebou hádal. Nie. Nechcem. Už nikdy. To bolo šialené, nebezpečné, ponižujúce – to, ako som sa tam vzdal všetkej kontroly, ako som sa plazil na kolenách, prosil o bolesť, o slasť, o čokoľvek, čo by ma vyplnilo. Ako som sa stal ich hračkou, ich objektom, ich... ničím. A predsa, v tom všetkom som cítil slobodu, akú som nikdy predtým nepoznal – slobodu od rozhodnutí, od zodpovednosti, od seba samého. Ale čo ak to nebola sloboda, ale len únik? Únik pred tým, kým naozaj som? Pred tým obyčajným, nudným chlapom, ktorý sa bojí vlastných túžob? A čo ak sa vrátim? Čo ak sa to stane návykom, drogou, z ktorej sa nedá vystúpiť? Čo ak stratím hranice a stanem sa len tieňom ich vôle? Na druhej strane, to temné, vlhké, ťažké teplo v bruchu – to ma lákalo späť. Lákalo ma to nové vzrušenie, ten pocit úplného odovzdania, kde som nemusel nič rozhodovať, nič riešiť, nič byť. Len cítiť. Len poslúchať. Len padať. A padať sa zdalo tak lákavé, tak oslobodzujúce – ale čo ak na dne toho pádu nie je nič? Len prázdnota? Doma som sa vrhol pod sprchu tak, ako ľudia utekajú pred požiarom. Voda bola takmer variaca – chcel som z kože vypáliť ich vôňu, tú zmes slaného potu, syntetického lubrikantu s vôňou čerešne a ich vlastnej, surovej kože. Ale nedalo sa. Každý prúd, čo mi stekal po chrbte, mi pripomínal šľahnutie bičíka – ostré, horúce, krátke zablysnutie bolesti, po ktorom nasleduje dlhý, teplý rozlievajúci sa pocit. Každý dotyk špongie na vnútorných stranách stehien mi evokoval jeho pevné dlane, ktoré ma tam držali, rozťahovali, hodnotili. Keď som si mydlo nanášal na zadok, prsty sa mi samé zastavili na miestach, kde ma ešte pred pár hodinami rozťahoval, pripravoval… a napokon prenikal. Stál som tam, čelo opreté o studené kachličky a hanbil som sa za to, že mi pri tej spomienke opäť tvrdne. Hanbil som sa, pretože to znamenalo, že sa mi to páčilo – páčilo sa mi byť ponižovaný, ovládaný, použitý. Ale prečo? Prečo ma to vzrušuje, keď by ma to malo desiť? Som chorý? Alebo len konečne úprimný sám so sebou? A čo ak tú úprimnosť neznesiem? Sadol som k počítaču. Prsty sa mi triasli nad klávesnicou ako pred prvým vyznaním. Otvoril som ten istý chat. Prázdno. Ani online. Ani „prečítané“. Len tá prekliata zelená bodka, čo neblikala. Prečo nepíšu? Zabudli? Už ich to nebaví? Alebo… čakajú? Čakajú, kým sa zlomím ja sám. Kým napíšem prvý „Ahoj“ a tým pádom priznám, že som ich. Že som sa stal tým, čím ma volali. A to ma desilo najviac – priznanie, že chcem byť ich kurvičkou, ich submisívnym otrokom, ich hračkou na jedno použitie. Ale čo ak to chcem? Čo ak to je to, čo mi chýbalo celý život? A čo ak nie? Čo ak je to len dočasný záchvat šialenstva, ktorý ma zničí? Spal som zle. V snách ma držali – raz ona za obojok, raz on za vlasy. V jednom sne som sa plazil po koberci v ich obývačke, nahý, len v čiernych sieťovaných tangách, s kovovou zátkou v zadku, ktorá vibrovala na diaľku vždy, keď sa jej zachtelo stlačiť tlačidlo na ovládači. Prosil som ich o povolenie sa urobiť. Odmietli. Smiali sa. A ja som sa budil mokrý od potu a s takým tvrdým státím, že to bolelo. Budil som sa s otázkami: Prečo ma tieto sny nevystrašia preč? Prečo ma namiesto toho lákajú hlbšie? Som naozaj taký? Alebo sa len hrám na to, aby som unikol pred realitou? A čo ak sa v tých snoch skrýva pravda, ktorú som vždy potláčal? Ráno som chat nevydržal otvoriť. Vymazal som ho. Zablokoval som jeho číslo. Jej číslo som ani nemal – a to ma desilo ešte viac. Neurobil som to preto, že by som sa bál ich. Bál som sa seba. Bál som sa, že ak napíšem jedinú správu, už sa nikdy nezastavím. Že sa stanem ich kurvičkou nielen v noci, v lese, v aute – ale naozaj. Navždy. A že sa mi to začne páčiť až príliš. Že stratím sám seba v ich moci, že sa stanem závislým od ich príkazov, od ich chvály, od ich trestov. Ale čo ak to je presne to, čo potrebujem? Čo ak bez toho som len prázdna schránka? O týždeň som urobil niečo, čo som nikdy predtým neurobil. Našiel som si psychologičku.
