(Táto poviedka je vymyslená a všetky osoby v ňom tiež. Akákoľvek podobnosť so skutočnými udalosťami je takisto čisto viac ako náhodná. ) Nie preto, že by som sa považoval za chorého. Nie preto, že by som chcel túto časť seba „vyliečiť“. Chcel som ju pochopiť. Prečo ma poddanosť oslobodzuje? Prečo cítim najväčšiu slobodu práve vtedy, keď mi niekto vezme všetku kontrolu? Prečo ma vzrušuje hanba? Prečo sa bojím, že ak sa raz úplne odovzdám, už nikdy nenájdem cestu späť? A čo ak tú cestu späť nechcem nájsť? Čo ak je to cesta do temnoty, ktorá je mojou pravou podstatou? Alebo je to len ilúzia, ktorú si vytváram, aby som sa vyhol skutočným problémom – ako osamelosť, neúspechy, prázdnota? Volala sa doktorka Ema. Recenzie boli takmer eufórické: „Konečne miesto, kde sa nemusím hanbiť.“ „Rozumie. Naozaj rozumie.“ „Bez odsudzovania, bez zľahčovania.“ Termín mi dala už na druhý deň. 14:30. Malá vila na okraji mesta, tichá štvrť, záhrada so starými ružami. Dvere ťažké, dubové, mosadzná kľučka chladná pod prstami. Vo vnútri ma privítala vôňa – vanilkové sviečky a niečo ešte… koža. Starú, používanú, hlboko napustenú tukom a časom. Známú vôňu. Príliš známu. Sadol som si do hlbokého koženého kresla. Lakte sa mi potili na opierkach. Srdce mi búšilo v ušiach. A potom vstúpila. Dlhé vlasy zviazané do voľného drdolu. Tmavomodré šaty s decentným výstrihom. A ten istý šibalský, nebezpečne teplý úsmev. Oči, ktoré ma už raz videli úplne nahého, na kolenách, s cudzím penisom v ústach a so slzami v očiach od snahy zadržať dych. Srdce mi na sekundu prestalo biť. Celý svet sa zúžil na jej tvár. Chcel som vyskočiť. Chcel som kričať. Ale neurobil som nič. Len som tam sedel, prilepený k stoličke neviditeľnými reťazami, ktoré mi ona už raz nasadila – a zjavne ich nikdy úplne neodňala. Pomaly pristúpila. Prstom mi prešla po líci. Nehet jemne, takmer láskyplne poškriabal kožu tesne pod okom. „Tak sme sa opäť stretli, miláčik,“ zašepkala veľmi ticho, veľmi pomaly. „Myslela som si, že sa ozveš skôr.“ A v tej chvíli som vedel. Povedala som Ti aby si sa sám ozval. ale ty nič
„Terapia, hovoríš? Dobre. Začneme hneď.“ Jej hlas bol medový, teplý, takmer materinský – a práve preto desivo nebezpečný. Ako keby mi ponúkla pohár vína, v ktorom je rozpustený jed. Oči sa jej leskli, pery sa jej jemne zahryzli do spodnej pery, akoby sa musela brániť úsmevu. „Vitaj, kurvička,“ zašepkala tak ticho, že som to skôr pocítil na koži ako počul ušami. „Predtým, než to pôjde ďalej,“ povedala Ema tichšie, ale veľmi zreteľne, „potrebujem počuť či súhlasíš sa podriadiť a tvoje safeword. vieš čo je safeword? Odpovedal som áno viem. Mal som to načítané a dávno som mal slovo pripravené. Chvíľu som rozmýšľal, ale vzrušenie bolo silnejšie a na náhody som neveril. Že zrovna ja som volal psychologičke ktorá bola práve ta ktorej som sa už raz podriadil v lese. Vzrušenie z neznámeho čo ma čaká bolo silné. „áno súhlasím a safeword je červený slon“ som povedal „ dobre to je verbálne, ale keď nebudeš môcť hovoriť ukáž neverbálne. To môže byť spôsob rytmického klopania“ Nie je to len hra bez hraníc. Je tu bezpečnosť. A to ma paradoxne ešte viac ponorilo do poddania. A rytmicky som zaklopal ako ked klopem niekomu na dvere. „Dobré dievča,“ zamrmlala Ema a jemne mi pohladila líce palcom. A ešte dotazník aby sme si učili hranice. Dala mi vyplnil BDSM dotazník. Vyplňoval som ho odhadom pol hodinu. Otázky boli zaujímavé a aj ma vzrušili. A do dotazníka som tiež uviedol v kolónke safewrod „červený slon“
Pomaly obišla kreslo, jej podpatky klopkali pravidelným, pomalým rytmom – ako metronóm, ktorý odpočítava moje posledné sekundy normálnosti. Ešte raz sa ťa spýtam. „ideš do všetkého dobrovoľne?“ „áno“ „Aj keď si sem prišiel na reálnu terapiu?“ „áno“ odpovedal som trochu váhavo
