22:45

Nikdy som si nemyslel, že obyčajné „Dobrý večer“ dokáže rozprúdiť krv viac než pohár vína.

Prisťahovala sa pred pár mesiacmi. Tretie poschodie, byt oproti môjmu. Prvýkrát som ju videl vo výťahu - vlasy voľne spustené, tenký sveter, ktorý skôr naznačoval, než skrýval. Usmiala sa. Nie slušne. Nie neutrálne. Ten úsmev mal otáznik.

„Sused?“ spýtala sa.

Prikývol som. „Zrejme áno. Dúfam, že nie hlučný.“

„To sa ešte uvidí“, odpovedala potichu.

Odvtedy som si ju začal všímať viac. Klopkanie jej podpätkov večer. Tiché smiechy spoza steny. A potom, jednu stredu o 22:45, mi prišla správa z neznámeho čísla.

Dúfam, že nespíš. Máš celkom zaujímavý hlas, keď telefonuješ.

Zamrzol som.
Prepáčte, kto je to?

Odpoveď prišla takmer okamžite.
Tvoja susedka. Tá nehlučná.

Usmial som sa do tmy.
A počúvaš ma často?

Len keď zvýšiš hlas. Ale dnes som nepočúvala. Predstavovala som si.

Srdce mi začalo búšiť silnejšie.
A čo presne?

Chvíľu nič. Potom tri bodky.
Ako by si znel, keby si nehovoril.

V tej chvíli som pochopil, že toto nebude obyčajné susedské dopisovanie.

Nasledujúce dni sme si písali čoraz viac. Najprv nevinné podpichovanie, potom narážky. Fotka jej bosých nôh na gauči. Moja odpoveď - pohár vína a otázka, či pije rada sama.

Nie, odpísala. Len ešte nemám správnu spoločnosť.

Hra sa rozbehla naplno.

Začali sme si písať v rovnakom čase každý večer. Vždy som čakal na vibráciu telefónu. Niekedy mi napísala len:
Počuješ ma teraz?

A ja som odpísal:
Zatiaľ len cítim, že si blízko.

Jedného večera poslala fotku svojho okna. Svetlo zhasnuté.
Som hneď oproti. Stačí sa pozrieť.

Odhrnul som záves. V tme oproti som zbadal siluetu. Ruku, ktorá sa pomaly zdvihla k vlasom. Vedela, že sa pozerám.

Čo by si urobil, keby som teraz zazvonila? napísala.

Neodpísal som hneď. Prešiel som k dverám a položil ruku na kľučku.

Zvonček.

Zamrzol som. Srdce mi bilo až v krku. Po chvíli som otvoril.

Stála tam. Bez kabáta, len v tom istom tenkom svetri, ktorý si pamätám z výťahu. Jej pohľad bol pokojný, ale plný výzvy.

„Tak čo“, zašepkala, „si hlučný sused?“

Neodpovedal som slovami.

Zatvoril som dvere. Medzi nami bolo sotva pár centimetrov. Cítil som jej parfém, teplo jej dychu. Jej ruka sa jemne dotkla mojej hrude - nie nesmelo, skôr skúšala, čo jej dovolím.

„Celý týždeň si ma nechával čakať“, povedala potichu.

„A ty si ma celý týždeň provokovala“, odpovedal som.

Usmiala sa tým istým úsmevom z výťahu. Bez ďalších slov sa ku mne priblížila. Zvyšok sveta zmizol za zatvorenými dverami.

Noc bola dlhá. Plná šepotu, zrýchleného dychu a hraníc, ktoré sa postupne rozplývali. Nebolo treba veľa slov - stačil pohľad, dotyk, ticho prerušované tlmeným smiechom.

Keď nadránom odchádzala, zastavila sa vo dverách.

„Tak čo, sused“, usmiala sa, „už vieš, aký si hlučný?“

Pozrel som sa na ňu a odpovedal:
„Myslím, že budeme musieť pokračovať v testovaní.“

Usmiala sa a zmizla na chodbe.

O pár sekúnd mi prišla správa.

Dnes večer 22:45?

A ja som vedel, že toto je len začiatok...