Zatiaľ len ako vymyslený príbeh...ale možno sa stane realitou 🤤
Každý pondelok okolo 9:15 počujem kľúče v zámku spoločných dverí na chodbe. Ťažké kroky, potom ten charakteristický zvuk plastového vedra, ktoré sa jemne odbíja o stenu.
Má okolo 35–38, veľmi bledú pleť, dlhé tmavohnedé vlasy zviazané do nedbalého drdolu a telo, ktoré sa pri každom pohybe prelieva spôsobom, na ktorý sa nedá nepozerať. Prsia, čo sa napínajú na tričku, zadok, ktorý mení tvar riflí pri každom predklone, stehná, čo sa jemne trú o seba, keď ide po schodoch. A vždy ten istý výraz – trochu unavený, trochu ľahostajný, ale keď sa na človeka pozrie, má v očiach niečo veľmi priamočiare.
Keď ide okolo mojho poschodia, schválne otvorím dvere o niečo skôr, než by som normálne robil. Stojím v prahu v teplákoch a tričku, v ruke telefón, akoby som práve niekomu odpisoval. Ona práve utiera madlo na schodisku dva schody nižšie. Predkloní sa. Tričko sa jej zdvihne, vidíš pás mäkkého brucha a čierny kraj nohavičiek, čo jej trochu vylieza nad rifľami.
„Dobrý,“ poviem trochu chrapľavo.
„Ahoj,“ odpovie bez toho, aby sa otočila. Ale pokračuje pomalšie. Vie, že sa pozerám.
„Počúvaj…“ začnem a hlas mi zlyháva už na druhom slove. „Možno to bude znieť divne, ale… keby si raz chcela… teda, nemusíš nič, ale keby si mala chuť…“
Otočí sa. Stojí o schod nižšie, takže jej oči sú presne v úrovni mojich úst. Mlčí. Len sa pozerá. A ten pohľad hovorí: „Pokračuj, kokot, uvidíme, ako ďaleko zajdeš.“
„…urobiť mi to dolu,“ dopoviem potichu, takmer zašepkám. „Len tak. Bez rečí. Nechcem ťa obťažovať dlho.“
Cítiš, ako ti horia uši. Stojím tam ako idiot, ktorý práve prešiel červenú čiaru a teraz čaká na trest.
Adriana sa pomaly narovná. Pootočí hlavu, akoby kontrolovala, či na schodoch nikto nie je. Potom urobí krok hore. Teraz je o pol schoda vyššie ako ja a jej prsia sú takmer na úrovni mojej tváre.
„Ty si ale odvážny,“ povie veľmi ticho a veľmi pomaly. „Vieš, koľko chlapov sa na mňa už roky pozerá a ani jeden nemal gule to vysloviť nahlas?“
Položí mi mokrú handru na rameno – studená, cítiš to cez tričko. Potom sa nakloní bližšie.
„Ale keď už si to vyslovil… tak si to zaslúžiš celé.“
Chytí ma za zápästie. Ťahá ma dnu. Dvere za nami tresknú. Zamkne ich.
„Na zem,“ povie.
Chcete pokračovanie? 🤤
Pripomínam,že z tohto sa zatiaľ stalo len to,že som ju pozdravil a vymenili sme si pohľady...takže ešte raz,je to čisto len fantázia... pokračovanie mám vymyslené,ak bude záujem pridám druhú časť 🙂
