Hory mali tú zvláštnu vlastnosť — človek tam vždy nechal niečo zo seba. A často si odniesol viac, než čakal.
Chalupa stála na kraji lesa, trochu nakrivo, ako starý muž opretý o palicu. Drevo voňalo živicou, krb praskal a vonku sa už pomaly vkrádal večer. Boli tam spolu po rokoch — starí kamaráti, ktorí si kedysi boli bližší, než si teraz vedeli priznať.
„Pamätáš?“ spýtala sa ticho, keď nalieval víno.
Pamätal si. A až príliš dobre.
Vířivka na terase bola rozohriata, para stúpala do chladného horského vzduchu. Hviezdy sa zdali bližšie než inokedy. Najprv to bolo nevinné — smiech, špliechanie vody, poháre opreté o drevený okraj.
Potom prišlo ticho.
Také to zvláštne, ťažké ticho, ktoré nevieš vyplniť slovami.
Keď si vyzliekla tričko, nebolo to teatrálne. Skôr prirodzené, akoby to tam patrilo odjakživa. Voda ju prijala bez otázok. On zaváhal len na sekundu — a potom ju nasledoval.
Teplá voda, chladný vzduch, a medzi tým ich telá.
Sedeli oproti sebe. Príliš blízko na to, aby to bola náhoda. Príliš dlho sa pozerali jeden druhému do očí.
„Nikdy sme to nedokončili,“ povedala.
Neopýtal sa čo. Obaja vedeli.
Jeho ruka sa najprv dotkla len vody vedľa nej. Potom jej prstov. Jemne, opatrne — akoby testoval, či je to ešte dovolené.
Neodtiahla sa.
Naopak.
Bozk neprišiel náhle. Rástol medzi nimi pomaly, ako teplo pod kožou. Keď sa konečne stretli, bol hlboký, tichý… a plný všetkého, čo si roky nedovolili.
Hory boli svedkami.
Vírivka šumela, akoby chcela prekryť ich dych. Jej ruky sa mu opreli o ramená, jeho dlaň sa zastavila na jej chrbte — pevne, no stále s rešpektom, aký majú len tí, čo sa poznajú príliš dlho.
„Mali sme to urobiť už dávno,“ zašepkala mu pri uchu.
Usmial sa — trochu trpko, trochu šťastne.
„Možno práve teraz je ten správny čas.“
V tú noc sa chalupa naplnila niečím viac než teplom z krbu. Staré spomienky sa premiešali s novými dotykmi. Minulosť sa konečne stretla s prítomnosťou — a tentoraz neutiekla.
A vonku, nad horami, hviezdy mlčky prikyvovali.
