Teraz to nebude klasická sexy poviedka. Písalo sa mi to najhoršie zo všetkého, čo som ti doteraz napísala. Bolo to asi tri mesiace po tom teambuildingu. V práci sme sa s Martou už dlhšie stretávali len v pracovných veciach – krátke e-maily, rýchle porady, žiadne spoločné obedy, žiadne súkromné správy. Ja som sa snažila udržiavať odstup, ale ona sa na mňa dívala stále rovnako – hladne, bolestivo, s očami plnými toho, čo sme si kedysi dovolili. Jedného utorka poobede som ju zavolala do svojej kancelárie a zamkla dvere. Stála tam pred mojím stolom, bledá, s rukami zovretými v päste. „Marta… toto musí skončiť,“ povedala som ticho, ale pevne. Hlas sa mi trasol. „Nemôžem ďalej. Som manželka, matka dvoch detí. Celý čas mám strašné výčitky. Hovorila som si, že to nie je klasická nevera, veď to bola žena, veď to bolo len párkrát… ale ničí ma to. Každý večer, keď objímam manžela a deti, cítim sa ako najväčšia zradkyňa. Musím to ukončiť. Prepáč.“ Na chvíľu bolo ticho. Potom sa jej oči zaliali slzami. Neplakala nahlas – len jej po tvári stekali veľké, ťažké kvapky a ona ich ani neutierala. „Zamilovala som sa do teba,“ zašepkala. Hlas sa jej zlomil. „Nie len sex. Zamilovala. Celé tie mesiace som čakala, že sa k tomu vrátime. Myslela som, že aj ty cítiš to isté. Že keď hovoríš, že to nie je klasická nevera, tak to naozaj myslíš.“ „Myslela som to,“ priznala som a slzy mi už tiekli aj mne. „Aspoň som si to hovorila. Ale teraz vidím, že som sa klamala. Výčitky sú silnejšie ako všetko ostatné. Nemôžem žiť takto. Musím to ukončiť. Pre nás obe.“ Marta sa zatriasla. Chytila sa okraja stola, akoby sa bála, že spadne. „Takže ja som pre teba bola len… niečo, čo si vyskúšala a teraz ideš späť k svojej dokonalej rodine? K manželovi, k deťom, k obrazu šéfky, ktorá má všetko pod kontrolou?“ Jej hlas bol čoraz hlasnejší, zlomený, plný bolesti. „Nie tak,“ bránila som sa. „Bolo to intenzívne. Bolo to krásne. Ale ja to nezvládam. Výčitky ma zabíjajú. Nemôžem sa na manžela pozrieť bez toho, aby som sa necítila špinavá. Musím to ukončiť.“ Marta sa rozplakala naplno. Prudko, hystericky. Sadla si na zem pri stene, rukami si zakryla tvár a plakala tak, že sa celá triasla. „Ja ťa milujem… ja som ti dala všetko. Celú seba. A ty ma teraz vyhodíš ako handru? Po tom všetkom, čo sme si povedali?“ Snažila som sa ju objímať, utišovať, ale odtiahla sa odo mňa ako od ohňa. „Nechaj ma…“ zašepkala. „Len choď. Choď domov za svojou dokonalou rodinou.“ Odišla som z kancelárie s ťažkým srdcom. Celý zvyšok týždňa som nevedela spať. Plakala som v sprche, aby ma nikto nepočul. Manžel sa pýtal, či som v poriadku. Klamala som, že som len unavená z práce. Marta zostala v práci, ale už to nebola ona. Chodila ako tieň. Oči mala opuchnuté, tvár bledú, úsmev vynútený. Na poradách sedela v zadnom rade a mlčala. Keď som ju náhodou stretla na chodbe, pozrela sa na mňa takým pohľadom, že mi to bodlo priamo do hrude – zmes lásky, zrady a hlbokej bolesti. Hovorila so mnou len to najnutnejšie, hlasom, ktorý znel ako rozbité sklo. Videla som, ako jej srdce prasklo. Zamilovala sa do mňa tak silno, že keď som jej to všetko vzala, zostala v nej len prázdnota. Už sa nesnažila bojovať, nesnažila sa ma presvedčiť. Len prijala, že som sa rozhodla pre svoju rodinu. Ale tá strata ju zlomila. Ja som si myslela, že aj ja cítim niečo hlboké… ale nakoniec som si uvedomila, že to bola len zakázaná vášeň, ktorú som nedokázala uniesť. Výčitky boli silnejšie ako všetko ostatné. Teraz, keď ju vidím v kancelárii – ako sa snaží usmievať, ako sa vyhýba môjmu pohľadu, ako odchádza skôr domov – cítim sa ako monštrum. Stratila som ju. Zlomila som jej srdce na kúsky. A sama sebe som zničila dušu tou ťažkou, dusivou ľútosťou, ktorá ma už nikdy celkom neopustí. Žiadne šťastné konce. Len zlomené srdce jednej ženy a večná výčitka druhej... Že som mladú ťahala za nos, lebo ja nie som schopná nejako romanticky milovať ženu.. neviem si to ani predstaviť, že by som mala partnerku..viem som Bisexuálka,ale chutia mi len ženské tela... nemôžem za to...
