-Rekvizity po predstavení-
Zuzana ležala na mäkkom koberci a cítila, ako jej po tele pomaly steká pot. Hruď sa jej prudko dvíhala a klesala. Zvuky potlesku a hvízdania k nej doliehali tlmene, akoby prichádzali z veľkej diaľky.
Vedľa nej na zemi ležal mokrý vibrátor – tichý, plastový svedok divadla, ktoré práve skončilo.
Zuzana bola na chvíľu preč. Zostala len Lucia – spotená, nahá a vystavená dychtivým pohľadom mužov, ktorí si ju v mysli ešte stále privlastňovali.
Potom sa v jej zornom poli objavili topánky.Čierne. Lesklé. Zastavili sa tesne pri nej. Nemusela zdvihnúť hlavu, aby vedela, komu patria.
Viktor sa sklonil. Nepovedal nič.Len jej podal ruku.Jeho stisk bol pevný. Istý. Nebol hrubý — ale nebol ani jemný. Skôr… samozrejmý. „Ako keby to bolo len naplnenie niečoho, čo už dávno rozhodol.“
Keď ju vytiahol na nohy, svet sa jej na sekundu zatočil. Telo ju neposlúchalo tak, ako by chcela. Viktor ju zachytil skôr, než stratila rovnováhu, a pritiahol si ju bližšie. Príliš blízko na náhodu. Pohľady sa na nich lepili.Niektoré obdivné. Iné hladné.Nikto nič nepovedal. Nebolo treba.
Lucia kráčala vedľa neho s hlavou vztýčenou. Kroky mala pomalé, kontrolované. Dvere na poschodí boli ťažké, tmavé. Keď ich Viktor otvoril, vpustil ju dnu bez slova.A keď za nimi zapadli… hluk z domu zmizol. Ako keby niekto vypol svet.Zostalo len ticho. Lucia sa na okamih zastavila uprostred miestnosti. A prvýkrát za celý večer…nemala kam ustúpiť. Boli sami. Cítila ho za sebou.Jeho prítomnosť. Nie dotyk. Ešte nie. „Otoč sa,“ povedal pokojne. Poslúchla. Ich pohľady sa stretli. Viktor si ju chvíľu len mlčky prezeral. Nie ako tovar. Skôr… ako niečo, čo si chcel zapamätať.
„Si krásna,“ povedal napokon ticho. „Vieš, že si mi vošla do hlavy?“
Lucia sa len jemne usmiala.Presne tak, ako mala.
Viktor však neuhol pohľadom. „Dnes si bola iná,“ povedal.
Lucia mierne naklonila hlavu. „Lepšia?“ spýtala sa s náznakom úsmevu.
Viktor spravil krok bližšie. „Skutočnejšia.“
Tá veta ju zasiahla viac, než čakala. Len na sekundu. Ale stačilo to. Zaváhala.
„Myslel som, že si to necháme na potom, keď to dole skončí,“ zašepkal. „Ale rozmyslel som si to.“
Chytil Zuzanu za pás a pevne si ju pritiahol k sebe. Zuzana ho rukami oblapila okolo krku a prstami mu jemne zašla do vlasov na šiji.
„Ako si to praješ?“ zašepkala Zuzana.
„Nechám to na tebe,“ odvetil s pohľadom upretým na ňu.
Iba sa potmehúdsky usmiala. Ustúpila o krok, klesla na kolená a šikovne mu rozopla nohavice. Spolu so spodnou bielizňou ich stiahla a nechala padnúť na podlahu.
Priamo pred jej očami sa ocitol stoporený, krvou naliaty penis. Zo spodnej bielizne vyrazil ako pružina. Viktor sa na ňu usmial: : „No čo? Tam dole si mi dala zabrať, teraz je rad na tebe.“
Zuzana na nič nečakala a chopila sa úlohy s vervou skúseného profesionála. Jednou dlaňou jemne zovrela jeho semeníky, zatiaľ čo druhou rytmicky prechádzala po celej dĺžke Viktorovho údu. Netrvalo dlho a jej pery sa okolo neho tesne zovreli.
Keď sa dostatočne nasýtil jej úst, odtiahol sa a s tlmeným hlasom sa jej opýtal:
„Tak čo, Zuzana?
Máš chuť na spredu, alebo sa mi otočíš chrbtom?“
„Zuzana...“
To meno preťalo ticho izby ako nabrúsená sekera.
Zuzana stuhla.
Jej pery, ešte stále vlhké od jeho tela, zostali pootvorené, ale dych sa jej zasekol v hrdle. Celý svet – táto luxusná izba, vôňa whisky a teplo jeho pokožky – sa v sekunde rozplynul.
„Lucia,“ opravila ho tichým hlasom. Urobila to mechanicky. Viktor jej pohľad opätoval bez emócií.
Jasné,“ prikývol napokon, no v tom slove nebol žiaden súhlas. Bolo to len konštatovanie. „Lucia.“
Lucia mu mechanickým, takmer robotickým pohybom natiahla ochranu. Jej prsty sa triasli len nepatrne, no vnútri sa triasla celá. Bez toho, aby mu opäť pozrela do očí, sa na posteli otočila na štyri.
Viktor neváhal a okamžite ho zasunul hlboko do jej pošvy.
Miestnosťou sa ozýval pravidelný zvuk dopadajúcich tiel, no Zuzana ho takmer nevnímala. Viktor začal prirážať v neúprosnom tempe, no ona bola myšlienkami úplne inde.
Odkiaľ vie, ako sa volám? Cítila každý jeho pohyb, každé jedno prirazenie, no vnímala to len ako vzdialený šum. Tá maska Lucie, ktorú si tak poctivo budovala, bola zrazu len priesvitným zdrapom papiera.
Keď bolo po všetkom, ticho v spálni bolo ešte ťažšie než predtým.
Viktor sa správal, akoby sa nič nestalo. Obliekal sa s rovnakou eleganciou, s akou sa pred chvíľou vyzliekal. Zuzana sa neobliekala. Nemala čo. Jej kostým zostal ležať kdesi dole na podlahe — ako nepotrebná rekvizita po skončenom predstavení. Sedela na kraji postele. Nahá. Odhalená. No ten najväčší pocit nahoty nespôsobovala chýbajúca čipka… ale to meno, ktoré stále viselo vo vzduchu.
Keď otvoril dvere, hluk z prízemia ich udrel do tváre ako fyzická sila. Smiech. Cinkanie skla. Dunenie hudby. Všetko sa vrátilo naraz. Zuzana kráčala za ním dolu schodmi. Nohy mala ťažké. Pohľadom preletela po obývačke, kde sa hostia a dievčatá pomaly znova zbierali dokopy. Scéna, ktorá sa jej naskytla, bola obrazom úpadku. Na koženom gauči sedela Melani. Vlasy mala rozstrapatené, no na perách ten istý profesionálny úsmev, ktorým kŕmila svojho klienta. Akoby sa nič nestalo. Brenda stála pri bare. Pokojne si upíjala z nového drinku, zatiaľ čo dvaja muži pri nej niečo rozprávali. Tvárila sa, že ju to zaujíma. Možno aj áno. A potom uvidela Viky. Stála bokom. Mimo. Jej zajačie uši boli naklonené nabok a v očiach mala prázdno, ktoré sa nedalo zahrať. Jednou rukou si pridržiavala roztrhnuté nohavičky. Nedržali. Nedržalo nič. Keď sa ich pohľady stretli, Viky rýchlo uhla. Príliš rýchlo. Všetci boli opäť v jednej miestnosti. Navonok to vyzeralo ako pokračovanie luxusného večierka. Ale vzduch bol presýtený niečím iným. Niečím ťažším než alkohol. Vyčerpaním. A vecami, o ktorých sa nehovorí. Zuzana cítila Viktorovu ruku na svojom kríži. Pevnú. Istú. Majetnícku. A teraz, keď poznal jej meno… ten dotyk nepálil len na koži. Ale hlboko v nej.
Keď sa všetci opäť usadili, miestnosť na chvíľu stíchla. Nie úplne. Hudba, smiech aj poháre zostali — ale niečo sa zmenilo. Pozornosť. Všetky pohľady sa pomaly stočili na jedno miesto.
Z reproduktorov sa roztiahli prvé tóny Glory Box – Portishead
Brenda sa postavila. Bez náhlenia. Bez gest, ktoré by si pýtali pozornosť. A predsa ju mala. Už len tým, že tam stála. Kráčala do stredu s istotou niekoho, kto nekráča na pódium, ale na popravisko, kde on sám drží sekeru.
Prešla pár krokov dopredu, podpätky ticho klopkali o podlahu. Nebolo v tom nič okázalé. Skôr presné. Vypočítané. Zastavila sa. Pohľadom prešla po miestnosti. Nie rýchlo. Nie náhodne. Každého si „označila“ — len na sekundu. Presne toľko, aby si každý myslel, že to bolo práve o ňom. Potom sa pohla. Pomaly. Jej telo sa neprispôsobovalo hudbe. Hudba sa akoby prispôsobovala jej. Ruka jej skĺzla po krku, nižšie… a zastavila sa presne tam, kde vedela, že pohľady začnú byť nepokojné. Vo chvíli, keď sa zbavila podprsenky a odhalila svoje drobné prsia, neexistoval na svete muž, ktorý by úprimne vyhlásil, že ho ten pohľad neočaril.
Nebolo to o veľkosti. Bolo to o tom, ako ich niesla. Sebavedomo. Bez potreby niečo dokazovať. Pri bare si vzala pohár. Ľad zazvonil o sklo. Jednu kocku si nechala skĺznuť do dlane a na sekundu privrela oči pred tým chladom.
Potom ju priložila na krk a pomaly, bez ponáhľania, ju viedla nižšie.
Prešla ňou po bradavkách až k pupku. Keď sa ľad začal topiť, Brenda zastala. Pozrela na muža vedľa seba, držala jeho pohľad a pustila kocku späť do jeho drinku.
Jemné cinknutie.
Muž sa zasmial a napil sa.
Brenda sa otočila chrbtom k nim. A pokračovala. Nie preto, že musela.Ale preto, že chcela, aby to tak vyzeralo. Jedným pohybom sa zbavila nohavičiek so zajačím chvostíkom a pomalým, vlnivým krokom prešla okolo prítomných mužov.
Doslova ich provokovala k tomu, aby sa jej dotkli.
Usadila sa na stoličku a s vyzývavým pohľadom roztiahla nohy.
Odhalila im svoju ružovú lastúrku v celej jej kráse a dopriala im dostatok času, aby si ten pohľad poriadne vychutnali.
Zobrala do ruky vibrátor, zmyselne ho oblizla a zasunula si ho do vlhkej pošvy.
Všetkým prítomným tak názorne predviedla, ako to má rada žena jej kalibru.
Viky v rohu stále kŕčovito zvierala svoje roztrhané nohavičky a neodvážila sa na Brendu ani pozrieť. Zuzana však od Brendy nevedela odtrhnúť oči.
Premýšľala, či Brenda tiež skrýva nejaké meno, nejaký iný život, alebo či je táto chladná maska skutočne všetkým, čo v nej zostalo.
Keď skončila, v miestnosti na okamih zavládlo ticho. A potom to prišlo. Potlesk. Hvízdanie. Krátke, ostré výkriky uznania. Brenda stála uprostred miestnosti, pokojná, takmer nedotknutá tým všetkým, čo práve vyvolala. Len si nenápadne upravila vlasy, akoby išlo o bežnú vec. Muži si doliali drinky. Niektorí sa ešte stále usmievali do pohárov. Iní ju sledovali dlhšie, než bolo nutné. Atmosféra znovu zhustla. A bolo jasné, že večer sa ešte ani zďaleka neskončil. Keď potlesk pomaly dozniel a poháre sa opäť naplnili, pozornosť sa prirodzene začala presúvať ďalej.
Niekto zozadu niečo zahlásil. Krátke, pobavené. A potom padlo meno. Viky.“ Nebolo v tom očakávanie. Skôr zvedavosť. Všetky pohľady sa otočili jedným smerom. Stála tam. Trochu bokom. Akoby dúfala, že si ju nikto nevšimne. Zajačie uši mala nakrivo, vlasy už dávno stratili tvar. Jednou rukou si nevedomky pridržiavala nohavičky — natrhnuté, nedržali tak, ako mali. Na chvíľu sa nepohla. Ako keby dúfala, že to prejde. Neprešlo. „No tak,“ ozvalo sa z gauča. Krátko. Bez emócie. Viky sa nadýchla. A vykročila. Kroky nemala isté. Skôr opatrné. Každý jeden, akoby si ho musela najprv v hlave schváliť. Druhou rukou si stále pridržiavala nohavičky. Nie ako súčasť hry. Ale preto, že musela. Keď došla do stredu, zastavila sa. Hudba už hrala.
Elastic Heart od Sia
Potom sa pohla. Nie plynulo. Skôr… rozhodnutím. Boky zachytili rytmus, ale telo za nimi zaostávalo. Ruky sa pridali o chvíľu neskôr. Nohavičky museli ísť dolu ako prvé. Na sekundu zaváhala. Potom ich stiahla. Rýchlo. Bez elegancie. Zmizli niekde v tme pri stene.
Vedela, že dnes ich už potrebovať nebude.
Tentoraz to už nebolo o peniazoch. Tie zostali niekde bokom. Bolo to o niečom inom. O tom, že si nenechá zobrať úplne všetko. Nezlomí sa. Nie úplne. Ak už má byť tým, čím ju vidia… tak to aspoň dohrá. Najlepšie, ako vie. Nie pre nich. Pre seba. Na sekundu zavrela oči. Prišla som sem sama. Tá myšlienka bola jednoduchá. A stačila. Nadýchla sa. Pomaly. A pokračovala. Zuzana to sledovala z miesta, kde sedela. Bez pohybu. Bez slova. Len sa na ňu dívala. Na ten rozdiel medzi tým, čo mala byť… a tým, čím sa práve stávala. Na sekundu mala pocit, že sa pozerá na seba. Na chvíľu sa jej stiahlo hrdlo. Niečo v nej chcelo odvrátiť pohľad. Neurobila to. Muži na gauči sa bavili.
„Nová tvár, však?“ prehodil niekto.
„Ale ide do toho naplno...“ zaznela odpoveď sprevádzaná štrngnutím ľadu v pohári.
„Práve to ma na nej baví.“
Sledovali ju s chladným záujmom divákov v kine.
Ich pohľady na nej viseli ako niečo lepkavé.
Pre nich to nebol osud ani príbeh. Len ďalšie číslo večera, ktoré si zaplatili.
Prišla na rad podprsenka a Viky im ukázala svoje krásne, pevné a veľké prsia. Muži obdivne zahvízdali a zatlieskali. Obišla ich všetkých, aby si mohli siahnuť, a každý z nich to s radosťou urobil.
Potom prišla na rad šou s vibrátorom.
V tej chvíli sa už cítila o niečo uvoľnenejšia. Vzala ho do ruky, posadila sa na stoličku a pred ich očami ho zmyselne oblizla.
Zoširoka pred nimi roztiahla nohy a pomaly, až opatrne si ho vsúvala do pošvy. Nespúšťala z nich zrak a vychutnávala si každý milimeter, kým sa do nej úplne neponoril.
Viky viedla svoje pohyby s absolútnou precíznosťou a zmyselnosťou. Jej vzdychanie silnelo a zapĺňalo ticho v sále, no bol to len klamný divadelný sprievod.
Kým jej telo patrilo divákom, jej pohľad blúdil niekde ďaleko za stenami tejto izby.
Myseľ ju úplne opustila, zanechajúc tu len prázdnu schránku, ktorá práve víťazne dokončila svoje erotické predstavenie.
Keď hudba doznela, miestnosť sa pomaly začala rozpadávať späť do chaosu.
Smiech sa vrátil. Poháre sa dopĺňali. A pravidlá večera sa opäť menili.
Muži si bez slov rozdelili dievčatá, akoby to bol už dávno dohodnutý poriadok.
Melani zostala na gauči so svojím klientom, akoby tam patrila od začiatku.
Brenda zmizla hore s tichým úsmevom, sebavedomá ako vždy.
A Viky… išla s mužom bez odporu, len s pohľadom upretým niekam do priestoru.
Všetko sa rozdelilo prirodzene.
Bez otázok.
Bez prestávky.
Viktor si vzal kabát.
„Poď,“ povedal Zuzane.
Neprosil.
Nečakal.
Len konštatoval.
Zuzana ho nasledovala.
Vonku bol chlad.
Taxi už čakalo.
Motor bežal potichu, akoby ani nechcel rušiť to, čo sa práve skončilo — a zároveň ešte úplne neskončilo.
Zuzana si sadla vedľa neho.
Dvere sa zavreli.
A vila za nimi ostala svietiť do noci.
