Na koncerte

Hudba dunela tak silno, až sa zem pod pódiom jemne chvela. Gitary rezali vzduch, bubny udávali divoký rytmus a tisíce hlasov spievali refrény rockovej kapely. Milujem ten pocit, keď ma hudba úplne pohltí. V ten večer sa však stalo ešte niečo iné.
Zbadala som ho.
Stál opretý o svoju čiernu motorku. Vysoký, sebavedomý, v koženej bunde, s nenúteným úsmevom, aký majú muži, ktorí si nepotrebujú nič dokazovať. Nepreháňal to s gestami ani slovami. Stačilo, že tam bol. A ja som od neho nedokázala odtrhnúť oči.
Na chvíľu sa naše pohľady stretli. Len na okamih. No aj ten stačil, aby som pocítila zvláštne chvenie v bruchu.
Mala som na sebe čiernu koženú bundu, roztrhané džínsy a moje červené vlasy mi padali na ramená. Nikdy som nebola žena, ktorá čaká, kým ju niekto osloví. Baví ma spontánnosť, nové zážitky a trocha rizika. Preto som sa naňho iba usmiala.
Keď koncert skončil a dav sa pomaly rozchádzal, znovu sme sa stretli na parkovisku medzi motorkami.
„Honda?“ spýtala som sa a pohľadom prešla po jeho stroji.
Usmial sa.
„Áno. Ale dnes ma viac zaujíma niečo iné.“
Pozrela som sa mu priamo do očí. Tušila som, čo tým myslí. Namiesto odpovede som si založila ruky na hrudi, jemne nadvihla obočie a s úsmevom povedala:
„Tak ma presvedč.“
Sadli sme si na nízky múrik. Rozprávali sme sa o koncertoch, motorkách, cestách a miestach, kam by sme sa raz chceli pozrieť. Čas plynul neuveriteľne rýchlo. Každá veta medzi nami bola prirodzená, akoby sme sa poznali oveľa dlhšie. Občas sa naše ruky dotkli a ani jednému z nás sa nechcelo tú chvíľu prerušiť.
Vzduch voňal po benzíne, koži a teplej letnej noci.
Keď sme sa postavili, zrazu sme stáli veľmi blízko pri sebe. Tak blízko, že som počula jeho dych a cítila zvláštne napätie, ktoré sa nedalo ignorovať.
„Nemala by som odísť s neznámym motorkárom,“ povedala som potichu.
Usmial sa.
„Pravdepodobne nie.“
Zasmiala som sa.
„A možno práve preto ma to tak láka.“
Na chvíľu sa na mňa len díval. Nebol v tom tlak ani očakávanie. Len iskra medzi dvoma ľuďmi, ktorí si užívali prítomný okamih.
Nasadila som si prilbu a sadla som si za neho. Keď motor hlboko zaburácal, objala som ho okolo pása. Nepýtala som sa, kam ideme. Nebolo to dôležité.
V tej chvíli som nechcela myslieť na zajtrajšok ani na to, čo bude potom. Chcela som si len zapamätať pocit vetra vo vlasoch, dunenie motora, doznievajúcu hudbu z koncertu a zvláštne vzrušenie z toho, že vedľa mňa sedí muž, ktorého ešte len spoznávam.
Niekedy totiž nie sú najkrajšie príbehy tie, ktoré sľubujú večnosť. Ale tie, ktoré vzniknú úplne nečakane a nechajú v človeku spomienku, na ktorú sa nezabúda.