moja posteľ

Teda presnejšie, je to 80 centimetrová válenda, ktorú som dostala výmenou za manželské letisko. /Na tom už prespalo toľko cudzích žien, že mne by sny ulietali tam, kde ich nechcem mať. /

Dnes ráno som sa naťahovala a v polkruhu hmatala okolo seba, hľadala, odkiaľ sa nesie to spokojné vrnenie malej čiernej.

Oči sa mi nechceli rozlepiť, sedem hodín, vonku tma ako o polnoci a dotieravá spomienka na sen.:

Zostávalo mi zo päť dní života a ja som sa dohadovala s kozmetičkou, ako mi má namaľovať do truhly ksicht na hubu. Nejako mi zovrelo srdce a rýchlo som sa snažila sama seba presvedčiť, že veď som silná, a aj tak to raz príde. Že mi vlastne ani nemá byť za čím ľúto.

Ak sa zamilujem, zaručenie do niekoho, kto vie mať rád len seba a 5 centimetrovú vzdialenosť od tela, teda svoju auru, oblečenie a vzduch, ktorý dýcha.

Ak mám miesto, kde sa cítim dobre, príde do susedstva niekto, kto mi ho znesvätí, ohrozí môj pokoj a nijako sa neubránim.

Ak tvrdo driem, štát sa postará, aby mi neostalo na spokojné prežitie.

Ak mám radosť zo života, dostaví sa bolesť, nech nelietam privysoko.

Na mojej posteli je deka, ešte jedna deka, rezervný paplon, a zimná bunda, keby som mala zimnicu. Pri hlave dva podhlavníčky, na nich anatomická podložka na cestovanie, vedľa plyšová hračka, poltucta kníh, mobil, ktorý ma budí, dáke časopisy, a návod, ako žiť - Yang Shen Fa. V tej múdrej príručke sú rady, ako spať dobre a sám, a aj ako sa prebúdzať tak, aby bol deň pekný.

Vlani som to všetko dôkladne poupratovala, dvakrát. Pretože som dúfala, že si ku mne niekto sadne a ... a ja ani neviem, čo všetko by bolo. Bolo, samozrejme to bolo len skúšanie, kam až zájdem. Ďalej by sa ani nedalo. Posteľ, moja posteľ je nedobytá /aj zostala/ bašta, jednomiestne útočisko. V tomto roku mi na nej veru bude len pribúdať príručiek na prežitie.

Aby som sa nemusela dohadovať s kozmetičkou, čo mi má po smrti namaľovať na tvár...