Na vrchol a späť

Bola som na prechádzke lesom.Teda v rámci letného fitness,chodím šliapať po ceste hore jedným kopcom,na vrchole ktorého sa nachádza hotel.Cesta je to fajn,pod stromami,asfaltka.Len teda šliapete do kopca.

Väčšinou vždy stretnem zopár áut,cyklistov dychčiacich ako ježko po orgazme,potom takých ktorý šliapu do pedálov k vrcholu s akousi ľahkosťou..Raz darmo elektrika vás na vrchol privedie rýchlejšie,ako pohyb vašich nôh alebo rúk.

Už dva dni po sebe som na lavičke pod strieškou,pri ceste,videla sedieť dvojicu.Chlapca a dievča.Na stole tablet, papiere,kniha.Zrejme na niečom pracovali.Moja uchylná predstavivosť začala ihneď pracovať.....Ktovie či už šukali alebo možno ešte len budú?A možno pod rúškom noci, keď tma padne na les ju oprie o strom a vezme si ju?

Keď som o nejakých desať minút šla opäť okolo nich, stále tam sedeli a rozprávali sa. Rozmýšľam.Možno ho už urobila ústami?Alebo rukou,veď čo keby šiel niekto okolo?Ruka za pás nohavíc pod stolom a tí čo pôjdu okolo, nebudú ani tušiť.Len oni dvaja budú vedieť.

A včera zasa.Šliapem si tak pekne po svojich k istému vrcholu,a znova prechádzam okolo tej istej lavičky a tej istej dvojice.Tvária sa, že pracujú.Chlapec dievčaťu niečo vysvetľuje s ceruzkou v ústach.A moja fantázia beží na plné obrátky.

Dosiahnem vrchol rýchlo,celkom slušne zadýchana.Oxytocín prúdi žilami,pijem vodu a vraciam sa späť.

Zvlhnem.Som mokrá.Škoda,že len od dažďa.