Amaterizmus v realite

Čo mi obyčajný ľudia...nedávno som sa zamyslel, nie že by to moc bolelo, nad tým o čom vlastne je moje pôsobenie na amtéroch. Prečo som vlastne tu? Začal som písať svoj životný príbeh s bývalkou, prepletený mojím životom, aby sa niektorý mohli poučiť a nájsť si lepšiu cestu. Či aby sa toľko nebáli, ísť za svojími snami, i keď to bude znamenať stratu pohodlia či komfortnej zóny. Aby sa nebáli byť skutočnými samými sebou a zároveň vnímali život okolo ako pozitívum...Taktiež som sa chcel s niekým podeliť, hlavne preto , lebo to čo som s bývalkou prežil mi nebude veriť ani súd, ani psychologička ani nikto so zdravým rozumom. Zároveň som dúfal, že tu môžem napísať svoje sny a túžby a možno sa mi vyplnia. Možno si to prečíta žena, ktorá má rovnaké túžby a mohli by sme byť milenci aspoň chvíľu. Možno by sme mohli spolu niečo zažiť a splniť si nejaký ten sen... Možno si to prečíta nejaký pár a bol by som im sympatický tak by sme to dali na noc či víkend dokopy...Možno si to prečíta žena, ktorá hľadá kvalitný zdroj spermií :D. Možno si to prečíta tá pravá, ktorá sa mi vždy odráža v svetle rastúceho mesiaca... cítim to ako ten magnetizmus rastie a cítim že sa niečo stane... ale čo to bude? Premením sa vo vlkodlaka ?! Je fakt, že som nenašiel silu niektoré životné veci dotiahnuť dokonca. Ešte stále to so sebou vláčim ako nedopísanú knihu, ale v rukách mi už ťažkne a padá mi z ruky. Ovšem táto kniha sa nedá ukončiť, leda začať písať novú kapitolu... ale s kým ? Je fakt, že mi v živote zasiahla vyššia moc a mám jej byť za čo vďačný. Je fakt, že sa o mňa pokúšajú temné sily a už nemajú k tomu ďaleko. Je fakt, že nakoľko som býval zlomený, vždy som vstal. Otázka je ako dlho je to ešte možné? Dnes som si skúsil čo všetko som zvládal pred dvoma mesiacmi ešte ľavou zadnou... a musel som sa opýtať sám seba , ako to je vôbec možné, že som to všetko zvládal? Bral som na to silu z budúcnosti - z budúcnosti kde si mala byť ty! Godotka ! Žena múdra, bezelstná, hravá , poctivá, pozitívna a hlavne taká, že vedľa seba môžeme existovať bez času... v pokoji, vo vášni, pohode i nepohode... proste spolu. Ale ako ťa nájdem Gogotka, keď neviem čo robiť aby bolo možné ťa aspoň stretnúť? Som všade okolo. Som v dvoch štátoch, v meste i na dedine. V lese i v preplnenom obchoďáku. Raz som zažil "blesk" v autobuse... Stál som s kamarátom v Ostrave na zastávke, šli sme z práce, plný beznádeje a zúfalstva. Plný ťažkého pocitu, ktorý ma ťahal ku dnu. Ako som sa cítil , tak som aj vypadal... veľká bunda, tričko trčiace spod bundy a dážď, čo mi padal za krk aniž by som si dal kapucu mi na kráse nepridal. Ramena som mal stiahnuté k sebe a ohnuté k zemi ako luk. Fúzy mi zakrývali polovicu tváre i krku tak, že by si v nej sýkorky spravili hniezdo. Vlasy jak Rumcajz po 50 vo výslužbe, ovšem on mal aspoň klobúk , ja na jeho mieste plešinku s pár náznakmi, že tam niekedy rástla bujná kštica... Nastúpili sme do autobusu plného ľudí. Opäť, plno, sedačky plné, uličky plné. Šedá zóna - plno tieňov. Postavil som sa ku sklu v mieste pre kočiariky. Zadíval som sa do zahmleného okna a chcelo sa mi plakať, keď som videl ako sa krajina okolo míňa - bol som plný obáv z toho čo sa stalo a či to bolo dobre čo sa stalo a či mám ešte akú takú budúcnosť niekoho stretnúť...niekoho tak vášnivého, kto mi dá zmysel. Ako sa tak rôzné ťaživé pocity vo mne striedali, pocítil som teplo. Hrejivé teplo a hravosť, ľahkosť... akoby sa ma niekto dotkol kúzelným prútikom a pálil na mne šedý závoj ťažkých pocitov, aby zhorel a ja som sa mohol vzniesť do výšky. Pár sekúnd som sa snažil zamerať čo to vlastne je? Odkiaľ to prichádza? Ramená sa mi samovoľne vystreli, porástol som o pár centimetrov. Pocítil som to presne na milimeter! Otočil som sa tým smerom z ktorého to prichádzalo a kukali sa tam na mňa dve modré jasné veselé oči, tmavé brčkavé vlasy po ramená, mokré od dažďa, pery krásne prírodne červené - zmyselné v úsmeve veľkom ako vrata od stodoly, odhaľovali veľké beile zuby. Pani bola mokrá, sedela cez pol autobusu priamo naproti mne - chrbtom k šoférovi vo vlhkej blúzke a sačku s mokrými vlasmi a neskutočne radostným úsmevom. To, že jej nevadili mokré veci v kombinácií s tým úsmevom z nej spravili sexi bohyňu tej chvíle, toho autobusu, toho dňa... Myslel som si, že má radosť z rozhovoru s "vedľasedom", možno z tel. rozhovoru - podotýkam bola to doba tlačítkových tel. bez internetu. Ale ani sa nepohla že by šmatrala po kabelke či kapse... Jej pohľad bol priamy. Alebo sa jej niekto páčil- niekto za mnou. Odklonil som zrak preč, ale pocit že ma selduje sa stupňoval. Pozrel som na ňu - kuká stále... Poobzeral som sa okolo seba a pokýval pantomimicky hlavou "akože sa naozaj pozeráš na mňa alebo stojí niekto za mnou" a to ju dokonale rozosmialo až vybuchla smiechom. Pozerali sme sa na seba pár sekúnd, ale ubehli tri zastávky... mal som chuť tlieskať a poznať ju, kto je odkiaľ je, čo to má nadomnou za moc...vystupovala a bolo zjavné že vedľaseda nepozná, predierala sa k východu a pred šlápnutím na prvý schod mi medzi ľuďmi ešte venovala pohľad "tak tu si, tešilo ma"... roztekal som sa ako máslo na panvici. Cítil som sa previnile, že asi zízam a hľadal som ju cez hlavy v autobuse... či ma hľadá, kam ide , ktorým smerom od zastávky... videl som ju prejsť podchodom medzi paneláky. Takže štvrť bola zjavná... stále znel vo mne pocit, že ju musím poznať. Keďže v tej autobusovej linke som ju pár ďalších dní nestretol začal som chodiť autom okolo jej štvrte a dokonca som sa tam prevážal, krúžil a prechádzal i pešo, len aby som ju ešte videl. V hlave som premietal ako ju osloviť aby som nevyznel ako debil...bezvýsledne. Raz po ťažkom dni v práci, som raz opäť odbočil okolo jej štvrte a voilà :D skoro ma s úsmevom zrazila z vedľajšej cesty v tmavomodrom Golfe... Nemohol som v premávke zastaviť ani sa nebolo kde otočiť a ona šla opačným smerom bola to proste 1s a bola preč...ani keď som to otočil už som ju nenašiel. Toš mal som typ auta a farbu a štvrť. Tak som tam ešte po dva dni urobil vždy kolečko po sídlisku aaaa podarilo sa - šla v protismere, tentokrát nebola veselá - videla ma, ale nebolo z toho cítiť túžbu. Chcel som strhnúť volant a ísť za ňou ALE keď auto prešlo celé na zadnom polstrovaní mala decké veci...to bolo naposledy. Naposled čo som ju videl, a v tom autobuse to bolo naposled čo som cítil také pocity...modrý golf odbočil i s pocitmy vášnivej zvedavosti. Bolo to bolestivé sklamanie a s pocitom viny, že som ju hľadal ako úchyl som sa dopelášil na izbu, ale po pár dňoch som bol vďačný že mi dala ten hrejivý pocit. ten pocit ľahkosti a zaujímavosti - že niekto má radosť z toho že som ! Stretli ste niekedy niekoho takého a podarilo sa Vám nadviazať kontakt ?