Spolužiačka

Piatkový večer mal byť jednoduchý. Mal som sa stretnúť s kolegom na jedno pivo po práci, ale ako to už býva, napísal mi na poslednú chvíľu, že nestíha. Nechcelo sa mi ísť domov, tak som si sadol na terasu v meste, objednal si pivo a len tak pozoroval ruch okolo.

A vtedy som ju zbadal. Simona.

Spolužiačka zo základnej školy. Neuveriteľné. Desať rokov som ju nevidel. Sedela s dvomi kamoškami, pohár vína v ruke, smiech na perách. Vyzerala inak – dospelejšie, sebavedomejšie, ale tie oči, úsmev… to bolo stále to isté dievča, do ktorého som bol kedysi ticho zamilovaný.

Zbadala ma prvá. „Roman? To si ty?!“
Objali sme sa. Spontánne, dlhšie, než by sa patrilo. Prisadol som si. Najskôr len na chvíľu – potom jedno víno, druhé… a kamoškám sa začalo driemať. Po čase sme zostali len my dvaja.

Rozprávali sme sa dlho, smiali sme sa, medzi nami to znova iskrilo. Bar zatváral, tak som sa ponúkol, že ju odprevadím.

Cestou sa ku mne túlila viac, ako by som čakal. Smiala sa, opierala sa o moje rameno, a keď sme prišli k jej bytu, otočila sa ku mne s hravým pohľadom.

„Nezostaneš ešte chvíľu? Mám víno, porozprávame sa.“

Neodolal som. Byt bol príjemný, tlmené svetlo, vôňa parfému a sviečky. Naliala nám poháre a sadli sme si na gauč. Bola uvoľnená, blízko, no stále držala jemnú hranicu. Dotýkali sme sa stehnami, ramenami, ale viac nič.

Po hodine mi podala vankúš. „Môžeš ostať tu. Je neskoro na cestu domov. Budeš spať na gauči.“

Prikývol som. Zhasla, zaželala mi dobrú noc a zavrela za sebou dvere. Ľahol som si oblečený, len bez ponožiek. Ticho bytu mi hučalo v ušiach. Zaspal som s jemným úsmevom.

Zobudil som sa na pohyb. Niekto sa ma dotýkal. Pomaly. Opatrne. Až keď som pocítil, ako mi niekto rozopína nohavice, oči sa mi otvorili. Vedľa mňa, na kolenách, bola Simona. Nahá. Vlasy mala rozcuchané, oči lesklé. Bez slova sa sklonila a zobrala si ho do úst.

Pomalý, vlhký ťah jazyka, kĺzanie pier, jemné sanie. Zostal som ležať v šoku, dych mi zrýchľoval. Bola to ona. Tá, o ktorej som sníval ako pubertiak – teraz mi ho držala v ruke a hladko si ho brala, ako keby to robila každý týždeň.

Zrýchlila. Pohrávala sa s mojimi reakciami, pozorovala ma. Cítil som, ako sa mi napínajú svaly, blížil som sa k výstreku, ale v tej chvíli sa nadvihla.

Nepovedala nič. Sadla si na mňa.

Bola vlhká a teplá. Pomaly sa spúšťala nadol, až kým si ma celý nevzala. Zasténala ticho a rukami sa mi oprela o hruď. Na chvíľu sa nehýbala – len si užívala ten moment. Jej boky sa potom začali vlniť. Jemne, zmyselne. Pomaly ma jazdila, s očami zatvorenými a spodným perom medzi zubami.

Držal som ju za boky, cítil som jej rytmus, teplo jej stehien na mojich bokoch. Zakaždým, keď dosadla, slabo vzdychla. Jej vlasy padali dopredu, dotýkali sa mojej tváre.

„Chýbal si mi,“ zašepkala.

Položil som jej ruku na kríže a otočil ju pod seba. Teraz som bol hore ja. Pomaly som do nej vnikol, až na doraz. Objímala ma stehnami, nechávala ma viesť. Prirážal som pomaly, ale hlboko. Telo sa nám lesklo potom, slová zmizli. Boli sme len my, dych, telo, dotyk.

Zrýchlil som, keď som cítil, že som blízko. Ona to vedela tiež – zrazu ma zatlačila na chrbát, nasadla si poslednýkrát, a keď cítila, že sa už nedá zastaviť, zo mňa zoskočila.

Vzala ho znova do úst.

Výstrek prišiel okamžite. Prvá dávka jej zasiahla jazyk, druhá pery. Všetko si nechala v ústach. Neuhnula, neprestala – prehltla a olízala ho až do poslednej kvapky. Potom sa mi s hlavou na hrudi ticho zasmiala.

„Konečne,“ povedala.

A ja som len ležal. Vyčerpaný. Spokojný. Ako keď sa ti splní dávno zabudnutý sen.
Ale ten jej pohľad mi hovoril, že to nebolo posledný raz.