Noc kedy patríš mne...

Noc, kedy patrila mne

Celý deň mi písala správy… (ja:23 ona:46) ako si predstavuje, že dnes v noci bude moja. Ako chce cítiť moju ruku na svojom tele, moje pery na svojom krku. A čím viac mi opisovala svoje fantázie, tým viac vo mne rástla túžba ukázať jej, že nie je len slovo v správe, ale skutočnosť, ktorú si príde prežiť.

Keď som dorazil k jej bytu, nečakal som. Nezazvonil som, nezavolal. Vedela, že prídem. Dvere boli pootvorené, presne ako som jej prikázal. Všade bolo ticho, len tlmené svetlo sviečok a jemná vôňa jej parfému vo vzduchu.

Stála tam. V saténovom župane, pod ktorým som vedel, že nemá nič. Pohľad sklonený, pery jemne pootvorené, a oči, ktoré mi dávali všetko.

Pristúpil som k nej, chytil ju za krk, jemne, tak akurát, aby cítila, kto tu dnes rozhoduje.

„Dnes patríš mne,“ zašepkal som jej do ucha a videl, ako sa jej na tele zjavila husia koža.

Bez zbytočných slov som ju otočil chrbtom k sebe, župan pomaly stiahol z jej pliec a nechal ho spadnúť na zem. Nahá, krásna, zrelá žena, pripravená splniť všetko, čo som jej sľúbil.

Bozkával som ju od krku až po kríže, rukami prechádzal po bokoch, jemne ju chytil za vlasy a pritiahol si ju späť k sebe.

„Si nádherná… a dnes budeš moja. Celá.“

Viedol som ju k posteli, nechal ju kľaknúť a sledoval, ako sa jej pohyby stávajú tichou prosbou o viac. Dal som si načas. Chcel som, aby si pamätala každý dotyk, každý pohyb. Hral som sa s ňou, držal ju pod kontrolou, no zároveň jej dával presne to, po čom túžila.

Tá noc bola o túžbe, o napätí medzi našimi telami, o pohľadoch, ktoré hovorili viac než slová. O tom, že žena, ktorá cez deň vyzerala tak sebavedomo, dnes patrí mne, dobrovoľne, túžobne, a s každým výkrikom môjho mena mi to dávala najavo.

Keď som ráno odchádzal, ešte spala. Nahá, unavená, spokojná. Vedel som, že jej hlava je plná spomienok na túto noc. A že čoskoro bude chcieť opäť patriť mne.