Súťažná poviedka: Petrík - svetrík

Najviac som sa vždy tešil na zimu.

Nie, že by som nejako extra obľuboval -30 v noci, alebo, že by som bol reprezentantom v bobovaní.

Tešil som sa , pretože keď krajina ostala zasnežená, znamenalo to, že okrem čistoty, nastávalo pre mňa obdobie oddychu.

Od konca marca až do polovice novembra, niekedy aj dlhšie, sme s Karolom makali ako fretky. Každý rok dookola to isté. Zháňať ľudí, opravovať na zvážniciach rozsypané autá, vstávať pred východom slnka a prísť domov s 20 km v nohách. Aj tak to pre nás bola tá najkrajšia práca na celom svete. Hory.

Každý deň sa nad nami majestátne týčili, preukazovali nám láskavosť, že nás vpustili do svojich dolín. A my sme sa im odvďačovali tým, že sme lesníkom pomáhali aspoň trošku starať sa o tieto naše skvosty.

Avšak skvosty sme mali aj v práci, pretože nájsť robotníka bol obrovský problém, tak sme nemali inú možnosť, ako pracovať aj napr. s cigánmi. A to mi verte, že tie zážitky s nimi sú síce nezabudnuteľné, ale aj riadne vyčerpávajúce. O tom ale niekedy nabudúce.

Jednoducho mi musí dať každý za pravdu, že naozaj v decembri sme toho mali akurát tak plné zuby, boli sme vyšťavení a neželali sme si nič iné, ako to aby už napadol sneh, ktorý sa na kopcoch aj udrží.

Samozrejme v marci nás už žrali mrle doma a vtedy sme sa zas potajomky modlili, aby už konečne tá biela sviňa zmizla z našich hôr a my sme mohli ísť tam, kde nás srdce volalo.

Keď konečne prišlo obdobie oddychu, ešte týždeň som sa povenoval autám, zazimoval všetky nástroje, podorábal papiere a uzávierky a potom som zaliezol do nory, kde som sa zazimoval aj ja a takto som vydržal ako medveď hybernovať až do januára.
Potom som sa už pomaličky dostával medzi ľudí, avšak oddych bol vždy na prvom mieste.

Karol to mal veľmi podobné, ale ten medzi ľudí vychádzal skôr, pretože jeho Barborka pracovala v tom čase ako recepčná na jednom hoteli...

A presne o tom, čo sa tam udialo je dnešný príbeh.

Niekedy v polovici januára, keď mi už začalo byť otupno, som sa ozval Karolovi a po klasických zdvorilostných frázach som sa ho pokúsil vytiahnuť na kávu. Súhlasil a teda sme si dohodli miesto a čas.

Bol som tak nažhavený, že zvyšok dňa mi utiekol ako voda a 5 minút pred stanoveným časom som už stepoval pred našou krčmičkou.

Karol sa dovalil ako veľká voda, podali sme si ruky a zasadli sme za stôl.

Zaspomínali sme na ukončenú sezónu, porehotali sme sa na zážitkoch, v krátkosti sme porozoberali, čo nám do novej sezóny treba kúpiť. Samozrejme nevyhli sme sa ani téme ženy. Vtedy som zbadal, že Karol sa nejako začal ošívať na stoličke. Objednal som nám večeru a začal som doňho rýpať. Vedel som, že mi to chce povedať, len sa musel hrať na primadonu, ktorá mi nedá okúsiť hneď pri prvom náznaku záujmu.

Pokiaľ sme jedli, Karol sa rozhovoril.

,,Vieš, že Barborka chodí do tej novej práce, však?“, opýtal sa ma.

,,Jasne, recepčná, hotel na Podbanskom. Ešte im to tam ide?“, odpovedal som.

,,Áno. Dostala teraz posledné dva týždne nočné. Ja som aj spokojný. Hotel je v noci kľudný. Veľa hostí už nemajú. Sviatky skončili a ďalší nával sa čaká až o dva týždne. Sem-tam tam idem za ňou a prespím vzadu v kancli za recepciou. Keď sa mi nechce ísť ráno po ňu..“

,,Tak to je super, to mám radosť, že ste spokojní....“, nestihol som poriadne ani dopovedať a Karol mi skočil do toho:

,,Až naposledy Rabínko...toto mi neuveríš. Neviem ako sa to mohlo stať...“, a pustil sa do rozprávania.

Priznám sa, že som aj dych zatajil, keď sa blížilo finále...a potom mi zostali stáť myšlienky a pubom, kde sme sedeli sa ozýval už iba môj smiech.

Veď čítajte ďalej.

Karolko náš, Zubná kefka moja zlatá, chodil zavážať svoju drahú priateľku na hotel. Keď chcel mať od nej pokoj, tak sa vrátil nazad do bytu a ráno šiel po ňu nazad. Ale jeden – dva dni do týždňa si povedal, že sa mu už fakt nikam nechce, dal si v reštike na hoteli pár pív a ostal spať za recepciou.

A takto sa rozhodol aj v ten osudový deň.

Zaviezol ju na hotel, navečeral sa a šiel si odfúknuť do kancelárie. O desiatej večer sa rozlúčili so zamestnancami, ktorí robili v reštike a vlastne z personálu ostali na hoteli sami. Aspoň si to mysleli. Barbora šla zamknúť vchodové dvere, keď tu zrazu do kancelárie nakukla strapatá, kučeravá hlava.

Pozerá na Karola, nechápe ani jeden z nich kto je ten druhý. Našťastie sa vrátila Barborka a predstavuje ich navzájom.

,,Toto je Peťo, šéf recepcie. A toto je Kajko, môj frajer.“ Uviedla veci na pravú mieru.

Chalani si potriasli rukami a z Peťa vyšlo, že dnes asi ostane nocovať na hoteli, pretože potreboval dorobiť ešte nejaké uzávierky po sviatkoch, keď hotel praskal vo švíkoch a nebolo na nič čas.

A tak sa nejako zakecali a vlastne zistili, že je príjemné spoznať sa s novými ľuďmi, veď si celkom zapasovali.

Peťo odniekiaľ vytiahol fľašku borovičky, ponalieval a aj keď sa Barbora zdráhala, že ona nemôže predsa v pracovnej dobe, nakoniec to dostala príkazom od šěfa, tak si štrngli. A takto ešte párkrát.

Peťo mal v tom čase okolo tridsiatky, bol veľmi príjemný spoločník a ukázal pred Barborou aj inú tvár, ako tvár jej šéfa. Bol vysoký, celkom pohľadný, až na ten otrasný sveter. Sveter vyzeral ako od babičky, s nórskym vzorom cez prsia. Ale tak keď mu bolo v ňom teplo, tak nech si ho má. Veď predsa boli v Tatrách a takéto svetre sú na tých miestach odpustené. S ubúdajúcou hladinou vo fľaške pribúdali dvojzmyselné narážky a Karol bol rád, že si jeho Barborka dopraje takýto flirt. Aspoň mu to v noci vynahradí. A ak Boh dá, oprie ju rovno na pulte recepcie. Peter vždy spiklenecky na Karola žmurkol, keď sa mu podaril vtip a takto sa zabávali. Nakoniec jeden z nich navrhol, aby si zahrali biliard, ktorý bol vo vstupnej hale. A to ešte len boli narážky. Gule, tága, diery...

Samozrejme popri hre v priebehu hodinky vypili ďalšiu fľašu. Až Petrík – svetrík odpadol do kresla. Predsa len to bol chlapec netrénovaný, čo sa s monštrom ako Karol, ktorý prežil posledných 9 mesiacov s horármi, rovnať nemôže.

Karolovi nebolo viac treba, odložil tága, zatiahol Barborku k recepcii. Rýchla kontrola Petra. Ten spal ako zarezaný. Teda aspoň taký budil dojem. Teda nič už nebránilo Kajkovi začať sa liepať na svoju frajerku.

,,To fakt Karol? Naozaj tu?“, spýtala sa ho, ale bola to skôr taká otázka iba na oko, lebo aj ona po ňom túžila.

Karol sa však dnes nemienil ponáhľať. Chcel si to užiť a poriadne. Nohavice mu už šlo od vzrušenia roztrhnúť.

Začal jej pomaličky bozkávať krk(musel sa postaviť na špičky, keďže Barborka je od neho o 20 čísel vyššia a ten večer mala na nohách opätky, hraničiace s chodúľmi, čo teda Karola naštartovalo ešte viac), Barborka zavzdychala od rozkoše.

Keď sa začal prebojovávať k jej prsiam cez blúzku, chytila mu hlavu a vášnivo ho začala bozkávať, vlasy mu ískala a on na oplátku ju hladkal po celom tele.

Alkohol, ktorý mali v krvi sa rozprúdil naplno, svet sa s nimi točil vo víre vášne. Stáli tam(Karol ešte stále na špičkách) a vášnivo sa bozkávali a hladili.

Do tohto momentu som len sedel a počúval. Klamal by som, keby som tvrdil, že som si to trochu nepredstavoval, ale tak zas to bol môj kolega a jeho priateľka a keďže obaja mi boli priateľmi, tak som uzdu fantázii nepopustil naplno. Len tak trošíčku. Karol na mňa pozrel a vraví mi:

,,A ako tam tak stojíme, cítim ako mi Barborka rozopína nohavice. Veď už bolo načase. Už som bol nažhavený, že až. Takže ďalej sa bozkávame v prítmí recepcie, ja som už vyskočený von v celej kráse, ona ma hladí, obaja oči zavreté, keď tu zrazu....a do prdele.“

,,Čo???“, opýtal som sa s nervozitou, že prestal v tom najlepšom.

,,Práve vtedy som si uvedomil, že Bajka ma jednou rukou hladí po chrbte a druhou ma drží za vlasy!!!“

,,WTF???“, hovoril som si v duchu....

Karol pokračuje:

,,Takže som stŕpol. Bolo mi to jasné. Pochopil som, prečo na mňa tak žmurkal, prečo sa tak chcel družiť so mnou. V momente, keď som otvoril oči, že sa predsa len pozriem dole, aby som si potvrdil domnienku, práááásk...a už ho nemal v ruke, ale v ústach...“

No jasne. Petrík – svetrík sa zapojil!!!

V tejto časti Karolovho rozprávania som naozaj takmer onemel, sánka mi spadla dolu, jazyk sa vyroloval a neveriacky som pozeral pred seba....

,,Ččo, čooo?“, vyjachtal som.

,,Nooo, pozerám dole, na mne nacucnutý Peter, ja držím Barboru za kozy a čo teraz? Tak som ho nechal, keď to Barbore nevadí...“

,,Počkaj, chceš mi povedať, že si mu neublížil, že si neziapal, že akože nič? Jednoducho si ho nechal tak? Nech dokončí svoju prácu?“, neveril som.

,,Nooo, tak a čo? Som si povedal, že už to je aj tak jedno. Tak nech aj ja mám z toho aspoň čosi...“

Karol sa ku mne naklonil a spiklenecky na mňa žmurkol(bohvie, či to nepochytil od Petríka,to žmurkanie,pomyslel som si).

,,Rabínko, vieš čo je ale riadna haluz? Že to bolo lepšie ako od Barbory. Dokonca asi lepšie, ako všetko čo som doteraz zažil....“

Ak aj niečo ešte hovoril, mal smolu. Celé osadenstvo nášho pubu sa pozeralo na mňa, ako vybuchujem v tom najhlasnejšom smiechu svojho života.