Horúci spor a studená voda

Týždeň sa vliekol ako roztopený asfalt. Teplomer na kancelárskej budove ukazoval 37 °C v tieni štvrtý deň po sebe, ventilátory v električkách sa točili naprázdno, vzduch mal farbu rozpáleného medu. V takom počasí sa aj vzdušné znamenia menia na ohnivé.

V stredu doobeda som musel obliecť oblek – tmavosivý, v ktorom by človek vyzeral dôstojne aj na vlastnom pohrebe – a ísť na súdne pojednávanie o zdĺhavej obchodnej zmluve. Súdna sieň síce mala klímu, no napätie žeravilo krv. Po dvoch hodinách právnických tirád sudca s kamennou tvárou odročil rozhodnutie. Papier, čo mi podal zapisovateľ, bol možno studený, lenže moje nervy horeli.

Popoludní som vyšiel pred budovu do pražiarne, kde asfalt prskal bubliny. Vtedy mi v hlave skrsol jediný plán: keď sa zlaté svetlo preklopí do súmraku, pôjdem sa schladiť k vode. Žiadny bazén – toho som mal za týždeň už dosť – ale jazero mimo mapy večerných kontrol. Presné meno radšej nespomínam; kto vie, ten vie.

Hneď po zotmení som naskladal do ruksaka minerálku, uterák, baterku, mobil a odfrčal autom z mesta. V zákrutách sa zdalo, že mezi stromami stojí vlhký opar ako priesvitný záves. Keď som po polhodine zaparkoval na parkovisku, vzduch mal stále vyše dvadsať osem stupňov; nízko na oblohe bol mesiac, ktorý si vzal voľno od mrakov.

Pri kufri som zistil, že plavky zostali na koši na bielizeň. Na sekundu som uvažoval, či sa otáčať, ale večer bol príliš dokonalý na ústup. Veď je tma, načo textil? vyzliekol som tričko, šortky, spodné prádlo a vošiel do vody. Voda bola chladivá, ale nie ľadová – presne ten kontrast, ktorý zatlačí deň do zabudnutia.

Ponoril som sa až po krk a nechal, nech ma nadnáša. Naukladané hviezdy, opálové pruhy mliečnej dráhy, sem-tam krátka padajúca čiara. Zvuky prírody boli jediný zvuk, až kým…

… kým som po ľavici nezapočul špliechanie s pravidelným rytmom kraula. V tme sa zjavila ženská hlava s nadhadzujúcimi sa vlasmi a pohybmi ramien vytláčala k hviezdam miniatúrny oceán kvapiek. Priplávala bližšie a videl som len úsmev.

Ona: „Prepáč, nezľakol si sa? Rada si plávam, kým je jazero prázdne.“ Ja (po krk vo vode, úsmev): „To je v pohode. Jazero ešte nikdy nebolo tak tiché. Len som nečakal spoločnosť.“ Ona (kukne pod hladinu, so žmurknutím): „A spoločnosť, ktorá nemá plavky, už vôbec?“

Zhlboka som sa nadýchol. Studená voda výborne skrýva rozpaky, no nezakryje ich úplne.

Ja: „Plavky som… ehm… nechal omylom doma. A to ticho je najlepšie bez šuštivých nohavíc.“ Ona: „Však?“

Podvihla obočie, zapichla pohľad k svojmu ramenu, kde ramienko plaviek práve medzi palcom a ukazovákom s dramatickým pokojom odopínala. Druhým pohybom stiahla dolný diel a vyhodila ho na breh k asi jej uteráku.

Ona: „Aby bola rovnosť.“

Predstavila sa ako Eva – chodila sem oddychovať po práci, lebo to nie je ďaleko a toto jazero má čarovný večerný pokoj. Spýtala sa, odkiaľ som, a keď som stručne zhrnul svoj „súdny“ deň, smiala sa tým zvonivým, tlmeným smiechom, ktorý nosia sebavedomé ženy.

Plávali sme súbežne, ruky sa nám občas dotkli pod hladinou; drobné iskrenie sa miešalo s chladom vody a teplom našich tiel. Rozprávali sme sa o banalitách: o tom, že sa chystá na víkendový festival, a o tom, ako sa ona snažila naučiť psa plávať, ale pes jednoducho radšej sedel na brehu a pozeral.

Eva: „Keď je jazero takéto pokojné, akoby držalo jazyk za zubami, ale nechalo ťa rozprávať tie svoje tajomstvá.“ Ja: „Moje tajomstvá by asi zčernali aj túto vodu.“ Eva (smiech): „Tak tie najlepšie sú tie, ktoré sa rozpustia medzi hviezdami a nikdy ich nikto nevráti do súdnej siene.“

Zastali sme na plytčine, kde voda siahala po pás. Môj dych ostával pravidelný iba vďaka chladu vody; pohľad na Evinu pokožku, lesknúcu sa mesačným svitom, ma nenechával ľahostajným. Kvapky na jej prsiach žiarili ako hviezdy v malom súhvezdí.

Bez veľkej drámy si pritiahla prameň vlasov za ucho, priblížila tvár a pery mi položila na líce, tesne pri ucho. Mokrý bozk – jemnejší, než som čakal. Zavrel som oči; druhý bozk mi už dopadol priamo na ústa.

Na sekundu sme sa odtiahli, pohľad do očí – tichá otázka „pokračujeme?“ a rovnako tiché „áno“.

Vyšli sme z vody na breh. Eva roztiahla svoj uterák (ktorý slúžil len ako podložka na veci) a ľahla si, ramená nad hlavou, prsia sa zdvíhali v nedefinovanom rytme vzrušenia a zimničky. Ja som sa zohol k jej členkom.

Jazykom som privoňal k zmesi vody a kokosového krému, ktorý sa jej z dňa ešte držal na pokožke. Z členku som cestoval cez lýtko, zľahka som zaryl zuby do vnútornej strany stehna – ozval sa jej zachvený nádych.

Prstami som sa dotkol miesta medzi nohami, kde sa chlad vody zmenil na horúce pulzovanie. Jej ruky mi chodili po ramenách, hlave krku a len som počul prerušované „áno…“ čím mi dala najjasnejšie inštrukcie.

Otočila ma na chrbát, sadla si obkročmo; voda na jej vlasoch kvapkala na moju hruď v malých ohnivých kvapkách. Pohľad mala stále uprený na moje oči, akoby chcela vidieť, ako sa mi rozširujú zreničky. Pomaly sa spustila, nechala si určiť rytmus mojimi rukami na bokoch. Každé zhupnutie bolo hlbšie, mesačné svetlo sa lámalo na potôčikoch potu, ktoré jej stekali po hrudi.

Keď prišla vlna blízkeho vrcholu, položila mi dlaň na ústa – chcela počuť more, nie môj hlas. Jej telo sa roztriaslo a vnútorný stisk mi naznačil, že voda nie je jediná, ktorá vie pulzovať. Jej vzdych sa rozplynul v nočnom vzduchu ako para z rozliatej kávy v kamennom meste.

Ležali sme vedľa seba – ja som jej kreslil prstom malé kruhy na bruchu, ona mi rysovala na hruď smiešne paragrafy a tvrdila, že sú to paragrafy radosti, nie zákona.

Eva (polohlasom): „Budeš ma za to žalovať?“ Ja (úsmev): „Naopak. Odporúčam mediáciu – opakovať raz týždenne pri podobnej teplote.“ Eva (smiech): „Takže budúci týždeň? Pridávajú ešte dva stupne.“ Ja: „A ak bude pršať, mám auto s veľkými oknami, čo sa zarosia rýchlejšie než jazero.“

Zdvihla obočie, chytila plavky, vyžmýkala látku a hodila mi ich do tašky.

Eva: „Na súd si nabudúce už viem akého právnika nájsť. Ale na jazero... pokojne príď bez plaviek.“

Smiali sme sa tak potichu, aby sme nočným vtákom nerušili symfóniu. Vlny ticho dobiehali k nášmu brehu, akoby si chceli potvrdiť, že sme ešte tu. A spory? Tie sa večerom rozplynuli – ostala len mokrá spomienka a sladký pulz radosti, ktorý sa rozhodol o jedenástej v noci preplávať jazero bez plaviek.