Masáž na dovolenke

Dovolenka v Grécku sa chýlila ku koncu. Posledné večery mali niečo zvláštne v sebe – ten zvláštny pokoj, keď už nikam netreba ísť, nič netreba fotiť, len byť. Vychutnávať si posledné momenty. A práve vtedy som ju prvý raz uvidel.

Stála pri recepcii. V ruke pohár s ľadovým čajom, opierala sa o pult a smiala sa do telefónu. Vyzerala, akoby sem ani nepatrila – príliš prirodzená, príliš istá sama sebou. Naše pohľady sa na sekundu stretli a bolo v nich niečo… povedomé. Iskra. Úsmev. Viac, než len zdvorilosť.

Na druhý deň som počul pri bazéne rozhovor dvoch Slovákov:
„Tá mladá, čo masíruje večer dole na pláži – to je Slovenka. Robí fakt dobré masáže, ale musíš si ju vyžiadať špeciálne cez recepciu.“

Poobede som zašiel na recepciu.

„Dobrý deň, rád by som si zarezervoval večernú masáž… tú, ktorú robí slečna Lena. Môžem si priamo ju vyžiadať?“

Recepčná sa len mierne usmiala, akoby vedela, že nie som prvý. „Samozrejme. O deviatej, na plážovom stanovišti. Stačí prísť v uteráku.“

O deviatej som už kráčal po tmavej cestičke medzi palmami. Bambusový prístrešok stál na samom okraji pláže, za ním len ticho more.

Lena tam už bola.

„Takže si si ma vyžiadal,“ povedala pobavene, keď ma zbadala.

„Musel som. Počul som, že tvoje ruky robia zázraky,“ odpovedal som, možno až príliš priamo.

Usmiala sa. „To závisí od toho, čo si človek predstavuje pod slovom zázrak.“

Masáž začala.

Najprv profesionálne. Olej na ramená, tlak do trapézov, presné pohyby. Ale niečo bolo iné. Jej dotyky sa zdržali tam, kde nemuseli. Boli jemne hravé, takmer ma testovali. Prešla na kríže, boky, a potom jemne zatlačila na vnútornej strane stehien.

Zatajil som dych.

„Rodinná dovolenka?“ spýtala sa, pričom jej prsty klesli ešte nižšie.

„Mhm. Dve deti, večery tiché, manželka číta knihy…“

„A ty si chcel niečo… hlučnejšie?“ zašepkala pri uchu.

Nepovedal som nič. Len som sa nadýchol.

Lena zachytila okraj uteráka, pozrela na mňa – čakala na súhlas. Dýchol som hlbšie a prikývol.

Plachta klesla pomaly, zámerne. Bol som tam len ja, ona, a nočný vánok z mora. Jej dlaň sa presunula nižšie, než bolo bežné. Bol to dotyk, ktorý nepatril k žiadnej bežnej masáži. Bol osobný, nežný, ale vedený s presnou znalosťou mužského tela.

Jej ruka si so mnou hrala istým rytmom. V očiach mala iskru a na perách pokojný, sebaistý úsmev.

„Ticho…“ pošepkala znovu, keď som vydal slabý vzdych. „Nechceme, aby nás niekto počul.“

Pohyb zrýchlila. Telo sa mi napínalo, myšlienky sa rozpúšťali v teple jej dlane a v šume mora. Bol to ten moment, keď sa zmysly zúžia len na jeden pocit.

A potom to prišlo – prudké, sladké, uvoľňujúce.

Lena len pokojne zotrvala, akoby sa nič nestalo. Podala mi čistý uterák, upravila plachtu a potichu povedala:

„Teraz už konečne vyzeráš oddýchnuto.“

Na odchode sa ma spýtala len jediné:
„Zajtra máš ešte čas?“