VERONIKA -2, Iskrenie v predsieni

I.
Utorok popoludní bolo ako med – lepkavé, sladké a nekonečné. Veronika sa vracala z nákupu v cukrárni Sladký život, kde si kúpila krabicu zákuskov viac z nudy než z chuti na sladkosti. Majiteľka, milá päťdesiatnička, sa s ňou vždy priateľsky porozprávala, ale dnes bola zaneprázdnená a Veronika si uvedomila, ako veľmi potrebuje ľudský kontakt.

Horúčava sa držala pri zemi ako zápach. Jej letné šaty sa lepili k pokožke, pot sa jej zhromažďoval v jamkách kľúčnych kostí a medzi prsiami. Sandále jej šklbali na mokrých chodidlách a ona sa tešila na chladnú sprchu.

Pri otváraní dverí jej kľúče spadli na kamenný prah. Keď sa zohla, aby ich zodvihla, ucítila na sebe pohľad. Nie náhodný, nie preletavý – ale pozorný, zaujatý pohľad muža, ktorý sleduje ženu.

II.
Miloš stál v dverách svojej časti domu s malým rádiom v rukách. Z reproduktora sa lial pomalý funky rytmus, basová linka pulzovala ako srdce. Bol oblečený v bielej košeli s rozopnutým golierikom, rukávy mal vyhrnuté po lakte. Ruky mal svalnaté, ošetrené – ruky muža, ktorý pracuje, ale stará sa o seba.

"Dobrý večer," pozdravil ju hlasom, ktorý mal hĺbku whisky a mäkkosť zamatu.

"Dobrý večer," odpovedala a v tom okamihu si uvedomila, ako vyzerá. Tenké šaty sa jej lepili k telu, materiál bol od potu takmer priesvitný. Pod ním nemala podprsenku a vedela, že jej bradavky sú cez látku jasne viditeľné.

Miloš si to všimol. Jeho pohľad sa na chvíľu zastavil na jej prsiach, potom skĺzol nižšie, na boky, na miesto, kde sa šaty priliepili k stehnám. Nebolo v tom nič neslušné – bol to pohľad muža, ktorý si vie vážiť krásu ženskej krivky.

III.
"Ťažko sa to znáša," povedala a rozviala rukou okolitý horúci vzduch.

"Horúčavy sú skutočne neúnosné," súhlasil a prišiel o krok bliżšie. Zacítila jeho parfum – jemný, mužný, s tónmi cedru a bergamotu. Úplne inak voňal ako Jaroslav, ktorý sa vracal domov páchnuci po cigaretách a lacnom pive.

"Hlavne večer," pokračovala, "keď človek nevie, čo so sebou."

V jeho očiach sa niečo rozžiarilo. Pochopenie. Súcit. A možno aj niečo viac.

"Mám doma dobré víno," povedal pomaly. "A klimatizáciu. Ak by ste si chceli niekedy oddýchnuť..."

Návrh visel vo vzduchu ako sľub niečoho zakázaného. Veronika cítila, ako sa jej srdce zrýchlilo. Vedela, že by mala povedať nie, poďakovať sa a ísť domov. Ale slová, ktoré vyšli z jej úst, boli iné.

"To je milé," povedala ticho. "Možno zajtra večer?"

"Zajtra večer," opakoval Miloš a v jeho hlase bolo niečo, čo jej spôsobilo, že sa jej nohy na chvíľu podlomili. "Budem čakať."