VERONIKA -3, Víno a funky rytmy

I.
Streda sa vliekla ako ranené zviera. Veronika celý deň myslela na večer, na víno, na Milošov pohľad. Vedela, že robí chybu, ale už to nedokázala zastaviť. Nákup v Dolce víta – malej kaviarni na druhej strane dediny – bol len zámienka na prechádzku. Potrebovala sa nadýchať čerstvého vzduchu a previetrať si hlavu.

Majiteľka jej podávala kávu a kúsok štedráka s hrozienkami, ale nič jej nechutilo. Myšlienky sa jej vracali k Milošovi, k jeho rukám, k spôsobu, akým sa na ňu díval. Nie ako na ženu svojho nájomníka, ale ako na ženu.

Na večer si vybrala biele šaty bez rukávov – bavlnené, ale tak tenké, že boli takmer priesvitné. Pod nimi nemala nič okrem krajkových nohavičiek. Cítila sa nahá a zraniteľná, ale zároveň mocná. Po prvýkrát za roky mala pocit, že je žena, nie len manželka.

II.
Predsieň mal Miloš pripravenú ako pre slávnosť. Malé stolíky, pohodlné kreslá, fľašu chladného Rieslingu a prenosné rádio, ktoré hralo pomalú, zmyselnú hudbu. Svetlo bolo tlmené, intímne. Všetko bolo pripravené s pozornosťou muža, ktorý presne vie, ako sa má žena cítiť.

"Ste krásna," povedal, keď si sadala. Neboli to prázdne slová zdvorilosti – hovoril to s úctou muža, ktorý už dávno nemal príležitosť povedať takú vetu žene.

Víno bolo dokonale vychladené, jemne kyslé s nádychom ovocia. Keď si nalieval, Veronika sledovala jeho ruky – istejšie, mužnejšie ako Jaroslavove. Keď sa naklonila pre pohár, všimla si, ako sa jeho pohľad zastavil na výstrihu jej šiat. Nebol to pohľad plný žiadostivosti – bol to pohľad plný obdivu.

III.
Rozprávali sa o všetkom a o ničom. O práci, o živote v malom meste, o tom, ako vyzerá skutočný muž. Miloš mal životné skúsenosti, múdrosť, ktorá prichádza s rokmi. Nebol to chlapec ako Jaroslav – bol to muž, ktorý vedel, čo chce, a nebál sa to povedať.

"Váš manžel je šťastný človek," povedal po druhom pohári vína.

"Môj manžel si ma už nevšíma," odpovedala úprimne. Alkohol ju uvoľňoval, zbavoval zábran. "Som pre neho ako nábytok. Užitočný, ale nie zaujímavý."

Miloš sa naklonil bližšie. Ich koľená sa takmer dotýkali, cítila teplo jeho tela.

"To je veľká chyba," povedal ticho. "Žena ako vy by mala byť milovaná každý deň. Muž si ju musí všímať, obdivovať ju, robiť ju šťastnou."

Ich tváre boli náhle veľmi blízko. Veronika cítila jeho dych na svojich perách, videla túžbu v jeho očiach. Ale ešte nebola pripravená na to, čo by nasledovalo.

"Musím ísť," zašepkala a rýchlo sa postavila.

"Samozrejme," povedal s porozumením. "Ale zajtra večer... zajtra večer by ste mohli prísť?"

"Zajtra večer," súhlasila bez váhania.